Keď na svete zavládla moderná doba a človek sa menil na gauč, vtedy už ani umierať nemalo cenu, lebo každý už umrel za živa. Videl to ten zhora a smrť prišla o prácu. Prizerajúc videla ako jej prácu prebrali ľudia v modernej technike a v niečom čo nazívaju McDonalds. Začali obdivovať falošných prorokov ako sú Simon Cowel či Brad Pitt. Ľudia umreli a zmrtvýchvstali až keď vyšla ďalšia časť Game of Thrones. Smrť si povzdychla že jej život už nemá cenu, no ako umrieť keď už si mŕtvy? Rozhodla si dať dovolenku. Pristála na zemi na Karabských ostrovoch. Niekoľko dní obdivovala krásu žblnkotavého mora plného rýb, slnka ktoré jej hrialo zbledlú lepku a vánku ktorý jej hladkal mrtvé lícne kosti. Slamenné lehátko jej poskytlo príjemné posedenie pri pohľade na túto nádheru, zatial čo uskrkovala z macchiata. Takto ležala a obdivovala svet niekoľko dní. Zabávala sa čítaním necronomiconu, stavaním detských rakvičiek z piesku, skákaním po rybách v mory, či len tak ležala a leňošila v tieni svojej kosy. Jedného dňa, keď si brúsila kosu kamienkom, v mory uvidela lesknúcu vec. S obdivom ju pozorovala ako sa približuje k brehu zatiaľ čo sa venovala práci. Nevedela čo to môže byť tak sa tvárila že ju nevidí. Jedným okom pozorovala ako pokračuje v práci s kamienkom a kosou, druhým ako sa lesknúca vec snaží vkradnúť na jej ostrov. Keď sa dlhšie zahľadela na more, neuvedomila si, že z kosy jej ostala už iba tyč. Tak sa nahnevala že prišla o jedninú spomienku na svoju bývalu prácu že k lesknúcej veci priletala ani nie v sekunde. Bol to kufor. Poriadne zavretí kufor ktorý svojím svojím železním obalom odrážal lúč slnka. Vytiahla ho z mora na pláž a snažila sa ho otvoriť. Nešlo to. V hlave jej preskočil nápad. Schmatla kamienok a silno buchla po kovovom zámku. Nič. Skúsila to zas, ale zámok sa ani nepohol. Začala doň búchať ako zmyslu zbavená ale ani to nepomohlo. Takto sa zabávala pár minút až jej došli sily. Ľahla si na zem od únavy keď si všimla konárik pod jej rukou. Ďalší skvelí nápad. Chytila konár a strčila ho do zámku. Krútila ním tak veľmi až sa jej vykrútila ruka a konár sa odlomil. Kúsok zostal stále v zámku takže ďalší pokus o otvorenie by bol zbytočný. Nahnevala sa a jej ďalšie pokusi o zbavení sa oceľového obalu a odkritý prekvapenia vo vnútri boli bezúspešné. Nepomohol ani oheň, ani mráz, ani hádzanie kufru do stromov. Ba ani keď po kufry celou silou búchala tyčkou z kosy. Prišiel večer. Na ostrove nebolo takmer nič vidno. Posadila sa ku moru a trucovala. Vyčerpaná z pokusou a s výčitkami sa dívala na oblohu. Ľudia jej zničili prácu, poslednú spomienku na ňu a dokonca jej ubrali zo síl. S povzdychom začala premýšľať nad svojím osudom na opustenom ostrove. Uvedomila si že nič nepotrebuje. Nemusí jesť ani piť, nepotrebuje spoločnosť ani peniaze, môže jednoducho len leňošiť a čakať kým niekto vymyslí stroj času a vráti ju speť do doby kým vymysleli wifi. Za jej chrbtom sa ozval crnkot. Zbystrila pozornosť a opatrným pohybom sa pozrela ponad svoje rameno do tmy. Snažila sa zaostriť pohľad až kým sa pred jej očami, na sekundu objavil lesk kufru. Rozradostnená vyskočila na nohy s myšlienko že ku kufru pribehne keď jej pred očami preleteli spomienky na bezúspešné pokusy. Rozhnevala sa a celou silou kopla do pieskovej rakvičky ktorú si postavila pred niekoľkými dňami. Ďalšia vec čo sa jej podarila pokaziť. Pribehla ku kufru a otvorila ho. Vo vnútri bolo strašne veľa vecí. Mužské tričká, nohavice, uff dámske gaťky, ďalšie mužské tričká a pár ponožiek. Pod veľkou kopou sa nachádzalo lesknúce sa čudo. Vytiahla ho a uvedomila si že sa spoznala zo svojím nepriateľom. Bol malý, biely, dobitý s veľkým nápisom G-Smart. „Teba zjavne viac zničili ako mňa." Pomyslela si a jej nepriateľa jej prišlo na chvíľku ľúto. Chcela ho zničiť tak ho chytila a rýchlim pohybom sa chystala na hod keď sa nepriateľ rozsvietil. Zľakla sa a pustila ho na zem. Takto naň pozerala pár minút kým si uvedomila že nepriateľ nemá v úmysle bojovať. Pomaly sa k nemu priblížila a chytila ho do rúk. Displej bol dotikový a na obrazovke sa jej omylom začali spúšťať rôzne aplikácie. Facebook, o tom už počulo. Twitter, o tom tiež. Redtube, to je niečo nové. Klikla na to a celá červená po sekunde vypla. S mobilom sa hrala peknú chvíľu a zistila v čom slúži porážka ľudstva. Ju tiež porazilo. Od kedy ho prvý krát zapla, založila si facebook, twitter, folowovala pinterest a založila si nick na youtube. Jej nepriateľ jej neprišiel až tak zlý, práve na opak. Na facebooku sa skamarátila a začala zdielať rôzne make yourself stránky z ktorých brala inšpiráciu na kreatívnu tvorbu svojho umenia z piesku. Legenda tvrdý že smrť na Karabských ostrovoch je dodnes a dodnes roličkuje facebook.