Obraz

Písal sa rok 1863, kedy mladý chlapec Sebastián bol povolaný za dvorného maliara kráľovny Viktórie do Veľkej Británie. Anglicko v tomto jesennom obdobý hýrilo farbami, lístky zo stromov padali na zem a pokrývali ju farebným kobercom. V dnešný deň nepadal dážď ani nefúkal silný vietor čo v Sebastiánovy vyvolávalo pocit lepšieho začiatku. Kočiar sa zastavil pred obrovskou bránou paláca ktorú namáhavo otvárali dvaja kráľovsky sluhovia. A tak chlapec ovešaní batožinou a všetkými potrebami pre jeho umeleckú činnosť, prvý krát okúsil pôdu šľachtickej zeme. Jeden zo sluhou ho odprevadil do paláca priamo do sáli pred samotnú kráľovnú Viktóriu. Jej laskavosť a starostlivosť v Sebastiánovy vyvovávali pocit domova. Po uvítacích slovách bol odprevadení do svojej izby v ktorej mal prebývať celý čas v paláci. Jeho izba bola priam obrovská a honosná. Kráľovna si dala záležať aby sa v jeho izbe už nachádzali plátna v rozmeroch v ktorých Sebastián ešte nemal odvahy maľovať, veľké množstvo poličiek tiahnúcích sa po celej dĺžke severnej steny, zapĺňali štetce a farby. Steny mali jemné nažltnutý tón a v strede izby bola posteľ z ktorej bol výhľad na úzky balkón. Sebastián si zhodil veci na zem a po dlhej ceste nemyslel na nič iné len na spánok. Vyzliekol sa do pyžama a hodil svoje vychŕtle, dlhé telo na postel. V sekunde zaspal. Ráno mu do postele priniesol sluha raňajky a dopis od kráľovnej. Stál v ňom dôvod jeho príchodu. Celý jeho pobyt bude venovaný maľbe jej dcéry, princezny Alice ktorá o pár mesiacov oslávi svoje 20 narodeniny. Obliekol sa a cez hlavnú sieň sa prišiel kochať krásou kráľovského dvora. Bol slnečný, teplý deň a stromy sa hemžili množstvom štebotavých vtákov. Na dvore už stál stojan s plátnom a stolík s kôpkou štetcou a farieb. Spoza ramena počul smiech dvoch mladých žien. Bola to princezná a jedna zo služobných. Princezná mala krásne čierne vlasy, tmavé oči a priliehavé čierno-biele šaty ktoré si podľa šuškania služobných nikdy nechcela dávať dole. Na maliara sa usmiala a bez slova sa posadila ku jazierku oproti stojanu. Sebastián na chvíľku zaváhal či ma princezne niečo povedať, no podľa pózy v ktorej sedela usúdil že bude lepšie nemárniť časom. Chytil štetec a pustil sa do práce. Takto prebiehal každý z dní, princezná prišla na kráľovský dvor, bez slova si sadla k jazierku a mladý maliar maľoval. Obraz trval viac času ako sa dalo čakať. Sebastián nechcel vynechať ani čo najmenší detajl jej krásy. Najviac mu zabrali jej hlboké tmavé oči ktoré mu pripomínali raj na zemy. Toľko krát sa nedokázal sústrediť na prácu a vedel sa do nich len dívať. Keď sa už obraz schýľoval ku koncu, Sebastiána pohltil smútok. Princezná sedela pri jazierku posledný krát, posledný krát ju mohol vidieť a kochať sa tímto zázrakom, bez toho aby čo i len prehovorila slovo, Sebastián vedel že sa do princezni zamiloval. Zamiloval sa do jej krásy. Obraz bol hotový a prevezený do izby kráľovnej Viktórie. Princezná mala zakázané sa na obraz čo i len pozrieť dokým neprišiel deň jej narodenín. Keď na dvore nezostal nikto okrem Sebastiána a princezni, rozhodol sa vyznať jej lásku. Vytrhol najkrajší kvet ktorý videl v záhrade a prehovoril najjemnejšíe slová ktoré len muž dokáže povedať. Vydal zo seba všetko čo v ňom bolo, no princezná s údivením pohľadom maliara zavrhla. Prečo by si mala brať obyčajného maliara s chudobnej rodiny, žeby ten úbohy chlapec nevedel kto ona je? Sebastiánovy z ruky spadol kvet a ušiel od princezni plačúc do svojej izby. Príliš rozmýšľajúc nad stratenou láskou mu v hlave preskočil nápad ako byť s princeznou naveky. Síce nie na tomto svete ale na tom ďalšom určite. Chytil sekeru a rozhodol sa princeznú nadobro zobrať zo sebou na druhý svet. Vravý sa , že umelci sú blázny, no zamilovaného umelca by mali postaviť za ostnatý drôt. Sebastián po špičkách vošiel do princezninej izby. Ležala a krásne spala, už len stačilo natiahnuť ruku a rýchlim pohybom princeznú zabiť. Váhal, rozmýšľal nedokázal to. Perina sa začala hýbať, spoď nej višiel jej milujúci pes ktorý ako strážka krásky začal zbesilo šťekať. Sebastián sa vyľakal a snažil sa psa utíšiť ale princezná to započula a pustila sa do silného kriku. Pribehlá stráž, pribehlá kráľovna a Sebastián bol odsúdzený do žalára naveky, za pokus o vraždu princezni. Prišiel nový mesiac, mesiac v ktorom mala princezná narodeniny. Oslava bola v plnom prúde a obraz ktorý jej bol venovaný sa chystal na premieru. Na oslavu boli pozvaný šlachtici, princovia, králi zo susedných zemí a aj úbohy maliar mal tu česť aspoň na jeden deň výjsť z väzenia a ako autor sa priznať k obrazu. Premiéra dopadla excelentne, princezná bola na obraze zvečnená krajšia ako na živo. Do obrazu sa zamiloval starý, najbohatší brit v celom Anglicku, barón Pie, ktorý ešte v ten deň požiadal mladučkú princeznu o ruku. Kráľovská rodina súhlasila s tím pod podmienkou, že barón jej do konca života sľúbi večné bohatstvo. Barón súhlasil a tak si princezná zo svojím starým manželom nažívala v pokoji, v kľude a v ich spáľni nad posteľou aj po dlhých rokoch vysel jej obraz od Sebastiána, pripomínajúc jej krásu.