Sedím na lanovke, cítim chlad, ale aj radosť. Ochvíľu vystupujem. Pomali spúšťam lyže na zem. Dotkli sa snehu. Zrýchľujem. Vietor ako by mi v ušiach diktoval rytmus, no ja sa ním neriadim. Nevnímam ho. Všímam si iba praskot snehu pod lyžami, je to ako praskanie pukancov. Prichádzam nakoniec zjazdovky, narazím do turniketu. Nevadí. Priložím kartičku a sadnem si.
Všade, kam sa pozriem, vidím bielu. Ligoce sa ako diamanty. Začína snežiť. Štyria veľkí snehuliaci sa na mňa usmievajú, akoby ich nič netrápilo. Prvýkrát som vyšla tak vysoko. Je tu hmla, alebo vidím si na špičky lyží a to je dobre. Bojím sa. Netuším ktorým smerom mám ísť. Idem tam, kam idú všetci. Cesta je úzka a nechcem zrýchliť. Zastavím. Zhlboka sa nadýchnem a pokračujem. Cesta je širšia. Pozriem hore a vidím lanovku. Zjazdovka je hrboľatá. Kopčeky tvrdého zľadovateného snehu kazia trať. Neznášam to. Pomaličky, ako začiatočník, zídem ten kúsok a... už som na trase, ktorú poznám. Sneh sa zmenil na dážď. Je to nepríjemné, ale lyžujem ďalej, akoby sa nič nestalo.
Hmla sa rozpustila. Sneh stratil lesk drahokamu - už je len taký obyčajný. Vo vzduchu stále cítiť vôňu dažďa, spod lyží počujem praskanie čerstvo zamrznutých ľadových kryštálikov. Chystám sa na poslednú jazdu a tu sa zrazu ozve z ampliónu:" Kvôli nepriaznivým podmienkam bude lanovka uzavretá o pol hodinu skôr."
