Unos / Rande

2:1

,,Čo narobím, život je sviňa. Aspoň v mojom prípade.Však." Povedala som najnevinnejšie ako som vedela a usmiala sa.

,,Bohužiaľ vyvrátiť ti to nemôžem." Povedal a otočil ma chrbtom k nemu. Na rukách som pocítila silné zovretie.

,,Auuu!!" Zakričala som keď jeho zovretie na mojich rukách zosilnelo. ,,Mohol by si sa kľudniť dosť to bolí." Povedala som keď moje zjajknutie s ním ani nehlo.

,,Prepáč?" Povedal ako otázku, jeho zovretie trochu povolilo. Niečo zacengalo, znelo to ako kov. Zrazu som pocítila chlad na zápästiach a cvaknutie. Nasadil mi putá, aké detinské. Z vrecka vytiahol mobil a zavolal niekomu. Po chvíli to ten niekto zdvihol.

,,Mám ju. Príď aj s autom na najbližšie parkovisko zablokmi." Nerozumela som veď to je ďalej než sme mi teraz.Chce si urobiť večernú prechádzku? Alebo ma chce zabiť? Najskôr nie, ale prečo potom tak ďaleko. Nestáva sa to často ale týmto ma riadne domotal. Za opýtanie nič nedám, keďže som už aj tak v blbej situácii.

,,Mám otázku." Povedala som

,,To je fajn, pretože aj ja ich mám veľa, ale nezaťažujem nimi okolie." Odpovedal.

,,Lenže tá moja je k veci. A tvoje nie."

,,Na to si ako prišla že moje otázky sú od vecí. Ha?"Spýtal sa ma a išli sme. On mi držal spútané ruky a tlačilma dopredu. Bol neistí a tak sme išli pomaly. Nepochybne nevie kammá ísť.

,,Nevieš kde to je však." Musela som sa usmiať.Mala som pravdu. 1:0 pre mňa.

,,Prečo myslíš?" Opýtal sa ma.

,,Lebo kebyže vieš, tak nepovieš až tak vzdialené miestood toho kde sme teraz." Zastavil a začal sa obzerať,nepochybne začal hľadať názov ulice. Prišlo mi z neho smiešne.Neubránila som sa a začala som sa smiať.

,,Čo tu je až také vtipné." Povedal trochu nahnevane.

,, Ty." Odvetila som a snažila som sa krotiť svoj smiech.

,, Ha-ha-ha, fakt vtipné. Nesmej sa toľko a radšej mi povedzako sa volá táto ulica." Povedal. Ha 2:0 premňa.
,,Biela." Odpovedala som už kľudne. Čo je divné pretože ja som veľmi nekľudní človek. Stále všetko skúmam a mnohokrát aj ľudí. Často im to je nepríjemné. Znova vytiahol mobil a volal.

Po chvíli mu to dotyční zdvihol.
,,Ahoj. Príď na Bielu ulicu." Chvíľu bol ticho. A potom odpovedal: ,,Nech ťa znaviguje. Maj sa." Dopovedal a zložil. Postavil sa predomňa a skúmal moju tvár.

„Čo tak na mňa čumíš." Zamračila som sa na neho.

„Mám taký pocit že tá otázka čo si sa ma chcela spýtať bola ohľadom miesta nášho stretnutia." Tak to som nečakala.

„Ako to vieš?" opýtala som sa ho. On sa len usmial. Tak a jeden bod je jeho 2:1 ale stále som vo vedení. A to si aj udržím

Uvidela som svetlá auta, prišli po nás. Pred nami zastalo auto.Vystúpilo z neho dievča asi o 15cm vyžšia odomňa. Mala blond vlasi a zelené oči, postavu mala veľmi peknú a tenku. Postavila sa oproti mne a...