Na dvore sedela mladá zelenooká brunetka. Lúče teplého letného slnka dopadali na jej bledú kožu pokrytú modrinami. Pred pár hodinami ju surovo zbili jej spolužiaci.
Volá sa Alice, vždy to bolo laskavé a inteligentné dievča. Ale nemala veľa priateľov, a tak si ich vytvárala. Vytvárala si imaginárnich priateľov.
Mala ich mnoho, ale zo všetkých najvýraznejšia bola Zero.
Bola to Alicina prvá imaginárna kamarátka, ktorá ju ochraňovala pred kriminálníkmy. Kedykoľvek ju niekdo ohrozoval, Zero sa o ňu postarala. Boli to najlepšie kamarátky, hovorili si vtipy, vymýšľali príbehy a spoločne i robili srandu zo susedou. Život pekne ubiehal.... Až do toho dňa.
Zatiaľčo Alice sedela na mäkkej tráve a dívala sa dole na ulicu, pohltil ju zvláštny pocit, nutnosť. Niečo v mysli jej hovorilo, aby prešla diaľnicu.
Ta myšlienka ju lákala a tak sa zvdihla a šla. Chvíľku sa prechádzala po kľudnej diaľnici. Blúdila svojími myšlienkami a nič iného nevnímala. Zrazu spatrila veľký bieli kamión, ktorý sa k nej blížil závratnou rychlosťou.
S očami vytrešteními hrôzou stála na mieste. Bola paralyzovaná strachom. Počula škripanie bŕzd a škrípanie kovu. Kamión dostal šmyk a obrátil sa na bok. Narazil priamo do jejho domu. Počula ženský krik. Voz narazil a vybuchol. V Aliciných bledých očiach sa zrkadlila číra hrôza. Pozorovala otvorené dvere kamiónu, z ktorých sa von plazila postava. Bol to Alicin otec. Kričal a nariekal, ale nebolo mu to nič platné.
Jeho noha bola uväznená pod tonami kovu a on sa nemohol dostať preč. Celú scénu pohlcoval oheň, Alice si všimla ženy na sedadle spolujazdca.
Bola to jej matka, ktorá pomali umierala v plameňoch. Alice padla na kolená a preníkavo plakala.
,,MAMI!!! OCI!!!" kričala bezmocne.
Bola pohlcena žialom a smutkom. Bolo to naposledi, čo videla svojich rodičov nažive.
Po nehode ich sused, pán Rogers, ucítil pocit viny a Alice si vzal na starosť. Nenávidela ho, bol tučný, nechutný a triezvy nanajvýš tri hodiny denne. Ale nenávidela ho tiež, pretože jej pripomínal ten deň.
Ten deň, keď stratila rodinu.
O mnoho rokov neskôr sedela brunetka na hodine dejepisu a čmárala si do zošita karikatury ľudí. Ako sa to stalo k tomu niekoho vlasy, niečo násilne zbavené koncentrácie. Vráskavá ruka v súťaži s velkou nulou na ňu vzťahuje v jej práci.
,,Alice, doporúčam ti sa na mojej hodine sústrediť. Ďalších nula bodov naozaj netreba." povedala Alici profesorka.
Alice zvdvihla hlavu. Nevedela, čo povedala.
,,A-áno, pani Kirstová." povedala Alice, nie do očí. Sedela bezhybne na stoličke a snažila sa tváriť tak, akože všetkému rozumie. Ale snažila sa skôr zakloniť hlavu, aby sa nepozvracala. Ospravednila sa unáhlene učiteľke a utekala na záchod.
Opláchla si tvár studenou vodou, aby zchladila horiace líca. Naraz sebou vystrašene trhla. Prísahala, že videla svôj odraz ale... Blikajúcí.
O niekoľko hodin neskôr už Alice sedela v umeleckej triede na hodine výtvarnej výchovy a pozorovala svojich spolužiakov. Blúdila vo svojich myšlienkách, ani nevedela, že jej ruka samovolne kĺže po papieru a že rozlieva červenú farbu. Ale to ona nevedela. Naraz si uvedomila, že sa na ňu díva učiteľ a že sa už všetci balia na odchod z triedy. Vrátila sa do reality a pozrelala sa na plátno. Ztuhla zdesením. Celé plátno aj pracovný stôl bol pokrytý červenými kruhy. Nulami. Vystrašene vybehla von z triedy.
