Hospital

239 21 0
                                    

,,Margaret, čo sa deje?'' spýtala som sa jej so strachom. Margaret iba vzlykala a zťažka dýchala. ,,Margaret!" trocha som zvýšila hlas. ,,Bella..." nakoniec zo seba vysúkala. ,,Áno Margaret, už mi poviete čo sa deje? " spýtala som sa jej netrpezlivým tónom. ,,Príď do nemocnice...Jamie mal nehodu" povedala a znovu sa ozval plač. Keď to povedala, zahmlelo sa mi pred očami. Stratila som rovnováhu a spadla. Našťastie na posteľ. Chvíľu som sa z toho spamätávala keď vtom sa znova ozval Margaretin hlas. ,,Bella? Si tam?"
,, A-áno. Hneď som tam" povedala som. ,,Dobre,budem ťa čakať" povedala a zložila. Po chvíli sa spustil vodopád sĺz. Musela som sa trocha ukľudniť. Rýchlo som vstala z postele. Navliekla som na seba džínsy a prvé tričko ktoré som videla. Zobrala som mobil a zišla dole po schodoch. ,,Mami, idem do nemocnice!" zakričala som do kuchyne. ,,Čože?! Načo?''spýtala sa ma nechápavým tónom. Ale ja som jej už neodpovedala pretože som práve vtedy zabuchla dvere a bežala do nemocnice. Bolo mi jedno že to bolo ďaleko. Celú cestu som plakala. Nešlo to zastaviť. Okoloidúci sa na mňa pozerali v štýle "WTF?" Ale mne to bolo totálne jedno. Ignorovala som ich. Keď som dobehla pred nemocnicu, čakala ma tam Margaret. Trocha sa mi zakrútila hlava ale ustála som to. Prišla som k Margaret. Bola celá uplakaná a mala opuchnuté oči. Silno ma objala. ,,Ahoj Bella..." povedala zoslabnutým hlasom. ,,Dobrý deň Margaret. Prosím povedzte mi presne čo sa stalo" spýtala som sa jej so slzami v očiach. ,,Nebudeme to rozoberať tu, poďme do čakárne" povedala a vkročili sme do budovy. Prišli sme do čakárne. Tam sedel aj Jamieho otec Peter. S Margaret sme prišli k nemu a posadili sa vedľa neho na sedačku. Peter nás objal. Bol úplne zruinovaný. Margaret začala rozprávať:,,Dnes, keď sa mala konať tá súťaž, Jamie odišiel za kamarátmi. Povedal že si ešte potrebujú nacvičiť choreografiu. Potom povedal že na tú súťaž pôjdu autom. Keďže jeden z jeho kamarátov už mal vodičák. No a keď išli, tak do nich z celej sily narazil nejaký opitý vodič...'' dopovedala a z jej očí začali stekať ďaľšie slzy. ,,Teraz je v kóme. Lekári nevedia kedy sa preberie a či sa vôbec preberie" dopovedala a z jej očí sa stali vodopády. Zostala som ako obarená. Za chvíľu som spustila nekontrolovateľný plač. Veď ešte dnes som sa s ním rozprávala..Ako sa to mohlo stať? Prečo je život taký nespravodlivý? Plakala som na sedačke a Margaret ma držala v objatí a Peter tiež. Spýtala som sa ich kedy budú povolené návštevy ale nevedeli. Potom sme sa spýtali lekárov ale oni povedali že dnes určite nie. Možno zajtra. Ďalej sme si sadli na sedačku a čakali. Zrazu som počula hlas kričiaci moje meno. Bola to moja mama. Postavila som sa a išla smerom k nej. Keď ma zbadala,objala ma a so zhroznením sa ma spýtala čo sa stalo. ,,Jamie mal autonehodu. Je v kóme. Lekári nevedia kedy sa preberie a či sa vôbec preberie" povedala som s roztraseným hlasom. ,,Och môj bože....to mi je hrozne ľúto. Asi tu budeš chcieť zostať však?"spýtala sa. ,,Chcem". ,,Zostanem tu s tebou" povedala náhle. ,,Mami,to naozaj nemus-" prerušila ma. ,,Nie,Izzy ostanem tu s tebou, písať predsa môžem aj tu" rázne povedala. Prišli sme k Jamieho rodičom. Začali sa rozprávať. No ja som ich vôbec nevnímala. Mala som hlavu plnú myšlienok. Modlila som sa aby sa prebral. Bola som unavená z toľkého plaču. Zaspala som v maminom objatí. Zobudila som sa okolo piatej ráno. Moja mama spala a Jamieho rodičia tak isto. Išla som si do automatu kúpiť kávu. Bola hnusná ale potrebovala som byť hore. Keď som sa vrátila ešte stále spali. Sadla som si a pomaličky popíjala kávu. Vybrala som mobil z vačku a našla som zmeškané správy od Clary.

Clary_008: Ako dopadla súťaž?
Clary_008: Haló? Izzy!
Clary_008: Izabela! Okamžite odpíš
Clary_008: Ak okamžite neodpíšeš,naklusam k tebe domov
Clary_008: IZABELA!!

Chvíľu som rozmýšľala či jej odpíšem. 
Nakoniec som odpísala.

Izzy_795: Som v nemocnici, príď.

Zamkla som mobil a dala ho naspäť do vačku. Vtom sa prebudila moja mama. Hneď ako rozlepila oči,objala ma. Neskôr sa prebudili aj Jamieho rodičia. Bola som hrozne vyčerpaná z udalostí ktoré sa stali v priebehu posledných hodín. Prišli lékari. Oznámili nám že môžme ísť pozrieť Jamieho. V prvom rade mali prednosť jeho rodičia. Vošli do Jamieho izby.
My sme zatiaľ čakali v čakárni. Znovu som zaspala mame na pleci. Keď som sa zobudila, sedela pri mne Clary so Sebastianom. Hneď ako som zbadala Clary, vrhla som sa jej okolo krku a už ju nechcela pustiť. Znova som sa rozplakala. Sebastian sa na mňa iba smutne pozeral. Neplakal. Bolo mi to dosť divné ale momentálne som to neriešila. Zrazu z Jamieho izby vyšli jeho rodičia a povedali že môžem ísť dnu. Pomaly som sa postavila. Mala som roztrasené nohy. Pomalým krokom som sa vybrala smerom ku dverám Jamieho izby. Vnútri bola sestrička. Pozrela sa na mňa vľúdnym pohľadom a ja som jej pohľad opätovala. Potom som zrakom zablúdila k Jamieho posteli. Ležal tam taký....bezmocný a krehký. Podišla som k nemu. Sestrička k nemu prišla tiež a začala mu vymieňať infúziu. Spýtala som sa jej či si k nemu môžem ľahnúť. ,,Jasné" odpovedala. ,,Akú mu dávate šancu?"spýtala som sa jej náhle. ,,Nebudem ti klamať. Nedávame mu príliš veľké šance. Jeho šanca je takmer 48%. Utrpel ťažký otras mozgu a vnútorné krvácanie do mozgu. Zostala som ako zamrzutá. Nechcelo sa mi tomu veriť. ,,Môžte ma s ním nechať chvíľu o samote?"spýtala som sa sestričky. ,, Samozrejme zlatko" odpovedala milo. Ľahla som si k Jamiemu do postele. Zase sa spustil ten vodopád sĺz. ,,Je mi to tak veľmi ľúto. Ešte včera som sa s tebou rozprávala. Život je hrozne nepredvídateľný. Prečo som to radšej nemohla byť ja namiesto teba? Prosím,prosím bože, ešte si ho neber.  Znamená pre mňa celý život. Nezniesla by som keby si odišiel. Prosím,neodchádzaj. Zostaň tu so mnou. Verím ti" rozprávala som sa s ním a verila v to, že ma počuje.  Do izby vošla sestrička. V tom momente sa ozval ten najhorší zvuk na svete. Rytmus pravidelného pípavého zvuku prístroja sa zmenil na jeden dlhý smutný tón ktorý znamenal že už sa s ním nikdy neuvidím......

Takže je tu ďalšia časť. Táto už je riadne depresívna a aj dlhá. Ďakujem že si to čítate. Čoskoro výjde ďalšia časť. Ďakujem že si to čítate. Vidíme sa pri ďalšej časti.

SAD STORY ✅Where stories live. Discover now