Chápete? Ja si len tak spinkám vo svojej mäkučkej a teplučkej postieľke a mne začne zvoniť mobil! Mňa porazí.
,,Kto si a čo odomňa chceš?" povedala som nasrato.
,,Leinkaa! Však som ťa nezobudilaa?" nevinne zahabkala Biana, pretože vie, že neznášam keď ma niekto budí.
,,Tipni si. No hovor načo ma takto skoro budíš?" povedala som a porazenecky som si vzdychla.
,,Musíme sa stretnúť, čo najskôr. O 20 minút som u teba, dobre krpec môj? Ja idem ahooj." povedala a zložila. Ako ja nenávidím, keď ma volá krpec. Ja vôbec nie som krpatá, mám 165 centimetrov. To je úplne akurát. Ja nemôžem za to, že všetci sú žirafy.
Po asi 9 minutách som to vzdala a pobrala sa do kúpeľne. Nasledovala ranná hygiena. Potom som sa dotrepala do izby a vybrala si zo skrine oblečenie, ktoré sa skladalo z legín a bieleho obrovského trička s krátkym rukávom. Z vešiaka som si zvesila koženú bundu a hodila ju na seba. Nakoniec nasledovali raňajky. Už som mala na ceste k chladničke keď ma zas vyrušil zvuk zvončeka. To už prešlo 20 minút?
,,Ježíš Lea! Tebe to vždy tak dlho trvá a to máš iba taký mini bytík." vtrhla dnu Bia.
,,Aj tebe krásne ránko." povedala som a zabuchla som dvere. Dokráčala som do obývačky, ktorá je vlastne spojená s kuchyňou a jedálňou. Bia sa už vyvaľovala na gauči a netrpezlivo sa na mňa pozerala, zatiaľčo ja som si bola vziať jablko. Sadla som si oproti nej na gauč a pozrela som sa na ňu.
,,Čo si mi chcela povedať?" prerušila som ticho.
,,Budem sa sťahovať..." povedala sklopila pohľad.
,,A ty ideš so mnou." skrýkla a skočila na mňa.
,,Počkať, počkať, počkať čo? Kam, prečo, načo ako?" vychŕlila som a prekvapene sa na ňu pozrela.
,,Ideme do Soulu." povedala a začala pobehovať po mojom mini bytíku.
,,A na ako dlho tam ideme?" spýtala som sa a sledovala ju.
,,Ehm, noo. Naši nám kúpili dom a..."
,,Nám? Obidvom. To ti neverím, mňa vaši nemali radi." povedala som a neveriacky som sa na ňu pozerala.
,,Ver mi s tebou rátajú. Teda chápeš? Že ako sa so mnou tam nasťahuješ. Vieme, že to bol vždy tvoj sen. Tak si ho splň spolu so mnou. No tak, oni ťa majú radi, len to nevedia dať najavo. Inak by nám nekúpili dom." dokončila svoju slohovku a ja som na ňu skočila a začala ju obímať. Kórea to bol vždy môj sen, tajný sen, ktorý som si chcela splniť už od svojich 9 rokov.
,,Ani nevieš aká som šťastná. Ďakujem veľmi, Bia. Ďakujem." vychŕlila som zo seba a pustila ju.
,, Odpúšťaš mi to ranné zobúdzanie?" zasmiala sa.
,,Jezus, na to som už aj zabudla." smiala som sa spolu s ňou.
,,A svoju malú guču chlpou si môžem vziať?" spýtala som sa. Asi by som to bez tej malinkej guličky menom Špunt nevydržala.
,,Samozrejme, že áno. Ty krpec môj." povedala a sadla si znova na gauč.
,,Špuntík môj, kde si?" a presne s touto otázkou som behala po byte a hľadala tú malú guču.
,,Tu je, krpec!" povedala Bia a ukázala na moju guličku, v rohu izby.
,,Aký som ti ja krpec, obor?" nasrano som po nej skočila a začala ju štekliť. Bia je strašne šteklivá a hneď sa začala metať po gauči až nakoniec capla na zem.
,,Tak to by sme mali." povedala som potichu a kráčala k Špuntovi.
,,Poď sem maličká. Idem ti dať papkať, dobre?" milo som sa prihovorila cice a začala ju škrabkať za uškom. Položila som ju v kúpeľni na zem a vzala si misku kde som jej nasypala granule a do druhej som jej naliala mliečko.
,,Lea, poď za mnou!" skríkla na mňa Bia z obývačky.
,,Čo tentoraz?" spýtala som sa keď som sa dotrepala za ňou.
,,Som hladná, poďme sa niekam najesť." navrhla a ja som súhlasila, veď kto by odolal tomu šťeňaciemu pohľadu?
***
Sme na ceste do nejakej reštaurácie. Celkom sa teším, dlho som s Biankou nikde nebola. Celkovo som dlho nevystrčila päty z domu. Som totiž dosť asociálny typ človeka. Nerada sa stretávam s ľuďmi, ktorých nepoznám.
,,Tešíš sa tam?" prerušila ticho a zároveň aj moje myšlienky Bia.
,,Do reštaurácie?" spýtala som sa a nadvihla obočie, avšak Bia nestihla ani odpovedať a ja som do niekoho nabúrala a strepala som sa.
,,Kam sa pozeráš, ty krava jedna krpatá!" skríkla teda skôr vyštekla na mňa nejaká... Ou koho to tu vidím, ďalšia obeť Norma.
,,Hej, hej, hej, ukľudni sa trochu." povedala som a pomaly sa snažila vytiahnuť na nohy. A presne pre totok nerada chodím von, kamkoľvek.
,,Ty mi tu ešte rozkazuj, sa pozri na seba ako vyzeráš, ľudia ako ty by nemali ani chodiť von." povedala a celá zčervenela.
,,No vyzerám určite lepšie ako tá omietka čo sa ti usídlila na ksichte. A teraz bola by som rada, keby si mi uhla." pozrela som sa na ňu a usmiala som sa.
,,Hej, Norm povedz jej niečo, nevidíš ako si dovoľuje?!" zvýskla a nadurdene sa na neho pozrela.
,, Prosím ťa, Olívia poď. Ser na ňu. Už chcem ísť." povedal a skenoval ma pohľadom. Ona zhýkla, urazene sa na mňa pozrela a uhla. Aspoň niečo pozitívne. Keď sme už boli asi tri kroky od nich, Bia vybuchla do smiechu. A ako debil sa smiala celú cestu do reštaurácie....
Tak tu je ďalšia časť, dúfam, že sa bude páčiť, snažila som sa.
-vaša Lea <3
