You're my sunshine in a rainy day

1.Kapitola

Cesta na letisko trvá nekonečne dlho.
Zastali sme na semafore, dnes sa to stalo  už asi desiatykrát. Pri pohľade na to červené svetlo si spomeniem na ten moment, keď mi rodičia gratulovali k mojim sedemnastym narodeninám. Veľmi som sa potešila každoročným darom ako kvety, čokoláda či ponožky. Okrem kopy oblečenia od starých rodičov a peňazí mi rodičia na záver oslavy odovzdali záhadne vyzerajúcu obálku.

Bola z pevného papiera ktorý naomak pripomínal kôru dreva. Keď som ju so zatajeným dychom otvárala snažila som sa ju čo najmenej poškodiť. Z obálky som vytiahla letenky. Po lícach sa mi začali kotúľať slzy a od radosti som sa hodila rodičom okolo krku. Nemohla som tomu uveriť.

O mesiac budem letieť do New Yorku. DO NEW YORKU!!! Bol to môj sen už od vtedy ako som prvýkrát na Vianoce videla Sám doma 2.

Teraz sedím v aute a môj oco ma vezie na letisko a ja tomu stále nemôžem uveriť. Už o pár hodín sa budem vznášať nad Atlantickým oceánom.

V žalúdku mám už od naštartovania auta pocit , že som niečo zabudla. Ale dúfam , že je to len zlý  pocit. Hlavu mám opretú  o okno a sleduj ako auto míňa krajinu. A ja viem , že čoskoro sa budem môcť prechádzať po central parku s horúcim starbuksom v ruke a nasávať newyorskú atmosféru. Konečne nebudem musieť myslieť na všetky starosti v škole a problémy doma typu prečo si nevyhodila smeti.

Z mojich myšlienok ma vytrhlo zastavenie nášho auta pred letiskom vo Viedni. Konečne som tu. Otvorím dvere a do tváre mi udrie vônia viedenskej kávy a šnitzlov. Až teraz som si uvedomila ako príšerne som hladná. Otec mi pomáha vybrať kufre z auta a ja nedočkavo poskakujem okolo neho.

Objímem ocka ,, Dávaj na seba pozor, " povie mi do ucha. ,,Dávaj si pozor na veci , nezapleť sa so zlými ľudmi a nemíň úplne všetko. "
,, Dobre , oci , budeš mi veľmi chýbať , " kričím naňho počas toho ako vstupujem do letiskovej haly.
,, A pravidelne sa nám ozvi ! " zamáva mi.

Panej pri okienku som odovzdala svoju batožinu a pokračovala som s prúdom ľudí. V duty-free som nič nekúpila, pretože som si financie šetrila na nákupy v New Yorku. Našla som svoju bránu a vytiahla som knihu ,,Všetky miesta, ktoré musíte navštíviť v New Yorku". Zrazu sa mi niekto prihovoril.

,,Wie viele Kinder haben Sie, gnädige Frau?" spýtal sa postarší pán s plešinou na hlave a medzerou medzi zubami väčšou ako koryto Dunaja. Hodila som po ňom nechápavý pohľad.
,, Fräulein Reisen allein oder mit Begleitung ? "
,, Nein , ich wohne nicht in Stuttgart, " odpovedala som mu jedinou vetou, ktorú som vedela po nemecky. Vzala som si veci a presadla som si čo najďalej on neho.

Na škole na učím španielčinu takže vôbec netuším čo ten dedko chcel , ale myslím si , že nemal čisté úmysly.

Po niekoľkých minútach zapraskal zvuk v reproduktoroch. Začali sme nastupovať.  Od radosti som vyletela zo stoličky a medzi prvými som sa postavila do radu. Kým som sa usadila na svoje miesto, v lietadle začala hrať príjemná hudba. Keď sa miesta naplnili, lietadlo sa pohlo. 

Celá vzrušená som pozorovala ako sme postupne zrýchľovali až sme sa nakoniec odtrhli od zeme. So zatajeným dychom som sledovala ako sa vzďalujeme od bezpečia zeme. Kým sme sa dostali do bezpečnej výšky, zaľahlo mi v ušiach.
Zapla som si dobrý film a po zjedení večere som zaspala.