Ľadové sny

6.

„A čo tak... Lily Cearová?" poviem a hneď nato vybuchnem do smiechu.
S Lily znova sedíme na starom moste a rehoceme sa. Odkedy som sa po ňu zastavila, takmer sme sa ani neprestali smiať.
„To už fakt nie je vtipné!" zvolá Lily a tvári sa, že je urazená. Viem však, že v duchu sa na tom smeje tiež. Marien Cear jej síce kedysi zlomil srdce, ale už sa cez to preniesla.
Marien Cear je jeden z najkrajších chalanov v našej škole. Lily bola v pätnástich do neho bláznivo zamilovaná. Keď ju pozval na jesenný ples, lietala v oblakoch. Po polnočnom ohňostroji sa bozkávali na balkóne a pár dní po plese mi prezradila, že spolu chodia. Lilyn prvý chlapec. Marien bol síce idiot, ale keď som videla, aká je Lily šťastná, myslela som, že sa zmenil. Veľmi som jej to priala.
No nemýlila som sa. Marien bol totálny idiot.
Dva týždne všetko klapalo. Avšak potom prišiel šok. Lily ho našla na dievčenských záchodoch s jednou tretiačkou. Keď som sa o tom dozvedela ja, dala som mu facku.
Marienovi.
Na veľkej prestávke.
Pred očami všetkých študentov.
Odvtedy sa o mne hovorí, že som šibnutá.

O polhodinu neskôr stojíme pred naším domom a ešte stále sa smejeme.
„Bože," poviem, keď sa konečne prestanem smiať. „Takto dobre som sa nezabavila od..." Zmĺknem.
„...Bethaninej smrti." Dokončí za mňa Lily. „No tak. To nič." povie a objíme ma.
Konečne sa nadýchnem. „Dobre. Nechceš ísť k nám?" spýtam sa, lebo sa s ňou ešte nechcem rozlúčiť.
„Mala som síce volať Alice, ohľadom úloh z matiky, ale to počká do zajtra."
„Okej. Rada."

Smiech nie je to jediné, čoho som sa po Bethaninej smrti vzdala. Zmenil sa mi celý život.
Prestala som sa stretávať s kamarátmi. Bavím sa len s Alice, aj to len preto že s ňou sedím v škole. Keď tak nad tým premýšľam, som rada že mi Lily pred týždňom poslala tú esemesku.
Prestala som kresliť.
Prestala som sa snažiť zapadnúť.
Prestala som snívať o medicíne.
Vlastne som prestala žiť.
„Gabriella! Si v pohode?" opýta sa zrazu Lily a vytrhne ma z myšlienok. Uvedomím si, že som bola ticho príliš dlho.
„Jasné. Len som sa zamyslela."
„Vieš, aj ja som premýšľala," začne a mne je hneď jasné, že vie, že sa zase trápim kvôli Bethany, „mala by si sa pohnúť ďalej."
„Ako to myslíš?" Vôbec mi nedochádza, čo tým chce povedať.
„Už som ti hovorila, že by si na ňu nemala zabudnúť. Udrž si v pamäti pekné spomienky. Spomeň si na to najkrajšie, čo sa ti s ňou spája.
Ale zároveň sa pohni ďalej. Nájdi si nových priateľov. Zamiluj sa. Rob veci, ktoré miluješ. Ži svoj život, Gabriella. Ona tu už nie je, no ty áno a  nemôžeš navždy zostať stáť na mieste," dokončí a ja si pripadám ako u psychológa. Odkiaľ sa to v nej berie? Jake, spomeniem si.
Pozriem na Lily. Vyzerá, že čaká na moju reakciu.
Predstavím si, čo by urobila Beth.
„Myslím že máš pravdu," poviem a objímem ju. Vzápätí dodám „som šťastná, že ťa mám."

Pomaly otváram dvere na Bethinej izbe. Trasú sa mi ruky.
„No tak. To dáš." povie Lily.
Lily chce, aby som išla do Bethinej izby. Nebola som tam od jej smrti.
Myslí si, že by mi to pomohlo.
Ja si myslím presný opak.
No presvedčila ma.
Otvorím dvere. Strčím dnu najprv jednu nohu, potom druhú.
Som v Bethinej izbe.
Všade naokolo sú spomienky. Sedia na poličkách, sú pohádzané v skrini a povešané na stene.
Pohľad mi padne na jej sklenú vitrínu plnú medailí, diplomov a sošiek, ktoré vyhrala v športových súťažiach.
Keď sme boli malé, tak som jej ich závidela. Ja som bola odjakživa športový anti-talent.
Na stene sú povešané plagáty jej obľúbených hudobných skupín a športovcov.
Nad písacím stolom je malá nástenka s fotkami.
Bethany s priateľmi.
Bethany s rodičmi.
Bethany v mori.
Betahny s Lucky, našou fenkou.
Bethany s Dereckom pri západe slnka.
Bethany so mnou.
Z očí mi vyhŕknu slzy. Zakryjem si tvár rokou. Z poza dverí nakukne Lily. Utriem si tvár chrbtom ruky a poviem jej, aby šla dnu.
Sadnem si na zem k jej stolíku a otvorím najväčšiu zásuvku.
Je plná školských zošitov a písacích potrieb.
Ešte to nemal kto pretriediť.
Bethany školu neznášala. Vravela, že je to strata času. Keď zomrela, mala devätnásť a práve zmaturovala. Nechcela ísť na výšku. Chcela cestovať po svete s Dereckom, jej priateľom. Boli zasnúbení. Dereck to musí niesť veľmi ťažko, ako ja.
Od pohrebu som ho nevidela. Ani neviem, ako sa má.
„Si v pohode?" spýta sa Lily.
Iba prikývnem a otvorím ďalšiu zásuvku.
Hneď navrchu je hrubý zápisník v jasno-žltom obale. Bethany milovala žltú. Bola to jej najobľúbenejšia farba. Na obrázku je malý jednorožec a nad ním nápis Môj denník. Otváram ho no niečo ma posunie späť. Je zamknutý.
„Niečo som našla," poviem a ukážem denník Lily, „netušila som, že si píše denník."
Zamyslene si pozrie obal a povie: „Možno si ho nepísala. Možno ho len dostala a nepoužívala." povie.
Znie to celkom logicky. Až pokým si nevšimnem že bočné hrany niektorých stránok sú zababrané od čierneho pera. Bethany písala iba čiernym perom. Modré perá neznášala.
Potom si všimnem že obal je na hranách jemne obitý.
V každom prípade, denník určite len tak neležal v zásuvke. Bol používaný. Toto poviem aj Lily, na čo len prikývne a spýta sa: „Chceš vedieť, čo je v ňom?"
„Samozrejme, že by ma to zaujímalo. Ale hrabať sa v Bethaninom tajnom denníku? Neviem, či by som sa odvážila. Navyše, je zamknutý." prehodím rýchlo, aby som nevyhŕkla, že by som šialene chcela vedieť, čo je v ňom.
Vtom si na niečo spomeniem. Je to také nečakané, že sa mi podlomia kolená a spadnem na zem.
„Čo sa stalo? Nie je ti nič?" spýta sa Lily, keď mi pomáha vstať.
No ja ignorujem jej otázky.
Chcem jej povedať všetko, no jediné, načo sa zmôžem je:
„Bethany mala kľúč."

Ďakujem Vám za prečítanie šiestej, tentokrát dlhšej časti. :)
Ako sa vám páčila? Čo si myslíte, že Gabriella spraví?

PS: Tento diel venujem Just_Writer a KawaiTenshi, za to, že ma motivujete, aby som písala ďalej. :)