Gloom (Slow Editing)

♫• Chapter One

•I want to know you•

Náš život je ako domček z karát. Karty tvoriace jeho základ pozostávajú z osôb nám blízkych a zakaždým, keď o niektorého z nich prídeme, stiahne so sebou aj časť života, ktorá s ním bola spätá. Naša myseľ sa dlho spamätáva z takéhoto šoku a srdce zostáva po nejakú dobu zmätené. Bolesť prichádzajúca s takýmto zážitkom by sa dala prirovnať k pocitu prázdna, ktorý ostane po zrútenej časti. Spolu s tou osobou stratíme aj možnosti, ktoré nám jeho prítomnosť poskytovala. Je tu však niečo, čo nikdy nezmizne. Karty, ktoré po zrútení ostali ležať, tam zostanú v podobe spomienok. A presne tu je ten problém. Keby nebolo ich, naša bolesť by zmizla rovnako rýchlo ako daná osoba. Avšak vďaka bolesti vieme, že nám na tej osobe záležalo. Bolesť nás robí ľuďmi a spomienky nás robia šťastnými- väčšinou...

Otrávený povzdych mi unikne z pier pri pohľade na rozsiahlu budovu, ktorá slúžila ako stredná škola. Neveľký park rozprestierajúci sa pred hlavným vchodom sa plnil zhlukom mladých tiel. Vo vzduchu sa vznášalo pomíňajúce nadšenie doplnené smiechom nad zážitkami z letných prázdnin. Auto pomaly odstavím na voľné parkovacie miesto hodný kus od vchodu. Siahajúc po zapaľovaní chytím do ruky telefón kontrolujúc prijaté správy. Motor auta utíchne nechávajúc vo vzduchu znieť vzdialené hlasy študentov. Pohľad upriem na obrazovku telefónu upozorňujúc ma na jednu novú správu od Zoey.

,,Neuveríš s kým máme sociálne štúdiá," dvere po mojej lavici sa rozletia púšťajúc dnu teplý letný vzduch. Neustále zvierajúc telefón v prstoch pravej ruky zodvihnem pomaly pohľad.

,,Peter King, 25 rokov, výška 184 centimetrov, tmavohnedé vlasy, oči bledomodrej farby, narodil sa v New Jersey 15. septembra 1992," dokončím otáčajúc sa nízku brunetku stojacu vo dverách môjho auta.

,,Oh, wow. Stalker much? Hodinu nevieš? '' povie odskakujúc odo dverí auta a jedno obočie jej vyletí v zmätenom výraze. Pomaly vyleziem z auta a prehadzujúc si na chrbát športové vrecúško za sebou zabuchnem dvere.

,,Preferujem výraz informovaná, ďakujem. 12:32." Ignorujúc vydesený pohľad mojej spoločníčky sa vyberiem do školy mieriac k telocvični stojacej na vzdialenom konci areálu.

♣♣♣

Začiatok ubehol celkom rýchlo- hah, cítite tam ten sarkazmus? Zdĺhavá reč riaditeľky školy vítajúca nás v novom školskom roku, ciele ktoré plánuje zrealizovať, niekoľko krát zdôraznila ambície školských športových či vedeckých tímov, poďakovala štedrým sponzorom, zopakovala hlavné pravidlá a popriala nám veľa šťastia. Počas celého tohto mi Zoey ležala na ramene a pomocou slúchadiel sa jej úspešne darilo ignorovať tie presladené reči, ktoré nás mali motivovať k lepším výsledkom.

,,Nemôžem uveriť, že nám chcú hneď prvý deň pchať do hláv špenát!" povie 'mierne' dramaticky Zoey a rozhodí rukami zatiaľ čo namosúrene kráčame k učebni matematiky. Malý úsmev sa mi objaví na tvári ako reakcia na jej komické prirovnanie 'pchať do hláv špenát' k tak banálnej veci ako je vzdelávanie.

Na dohľad sa konečne objavia biele dvere 8G, za ktorými sa schováva dôvod Zoeynho pohoršenia a neutíchajúcich sťažností. Keďže vedenie školy skonštatovalo, že každá voľná chvíľa, ktorá sa dá využiť na štúdium je úžasná príležitosť, tak sa rozhodli začať už prvý deň. Asi si viete predstaviť naše nadšenie, keď sme po zahájení boli s rozvrhmi poslaný do hlavnej budovy našej milovanej školy.