My Last Move (YoI Fanfikcia)

Ďalší pokus

Victor sa zasmial na mojom výraze, keď mi povedal, že tentokrát zlato pobozká. Neveril som jeho vete. Minulý rok ma predsa porazil Yurio a to je čo povedať, veď ten chalan mal len 15! Tak prečo by to tento rok malo byť iné?

Pozrel som na neho skľúčeným pohľadom, aby si uvedomil ako veľmi ma trápi s takýmito slovami. Myslí si, že vyhrať je také jednoduché. Pre neho to určite je, predsa vyhral Grand Prix päť-krát za sebou...!

Bez slova si prisadol ku mne na lavičku a položil mi ruku na plece. Zachvel som sa tomu dotyku a telom mi prebehla elektrina. Vedľa Victora som sa vždy cítil zvláštne. S telom sa mi hrali jemné tóny Agape, ktoré dopĺňali divoké Eros. "Na tento rok sme sa pripravovali dôkladne a dlho. Ja verím, že tentokrát si vybojuješ zlato, Yuri" povedal a pritiahol si ma do pevného obímutia. "Ak mám byť dobrý tréner, musím svojmu žiakovi veriť."
Mlčal som. Nemohol som uveriť tomu, že Victor zostal aj tento rok so mnou a pomohol mi dotiahnuť to až sem, na ďalší Grand Prix Final. Pomáhal mi viac si veriť. Nechcel som Victora sklamať. Musel som sa snažiť najviac ako som mohol. Zlato vyhráme spolu.

Pomaly som prichádzal na radu. Po Krátkom Programe som zostal na treťom mieste. Yurio sa tento rok zúčastňoval tiež a ten bol zatiaľ na druhom. Bol to pre mňa mierny šok, predsa ma zas premohol, aj keď len o pár bodov.

Štvoritý flip som už zvládal skoro ako samotný Victor. Mohol by mi vyniesť celkom pekný počet bodov. Tvrdo som na ňom pracoval od vtedy, ako som sa odsťahoval do Ruska a začal bývať s ním. Niečo mi však v tom skoku chýbalo. Bola to Victorova elegancia a láska, s ktorou ho skákal úplne vynikajúco. Napriek tomu som chcel byť ako on. Stále som ho neprestával vidieť ako svojho idola, ale mal som pocit, že náš vzťah proste musí pokročiť vpred.

Victor ma pomaly pustil a postavili sme sa. Odrazu som si skoro vôbec necítil nohy a podlomili sa mi kolená. V poslednom momente ma Victor zachytil a vykríkol moje meno. "Yuri! Panebože si v poriadku?!"
Kývol som hlavou a pozviechal sa na nohy. Cítil som, že sa mi v tele stupňuje nervozita.
Toto je moja posledná šanca dokázať Victorovi, že jeho práca a trpezlivosť neboli zbytočné.
Podopreli ma jeho mocné ruky a viedli ma k závesu. Ten sme spoločne odtiahli a vyšli von.

Ľadová plocha bola prekrásna. Po nej ladnými pohybmi jazdil Otabek. Na tohtoročnom Grand Prix sa objavili skoro všetci z minulého roka. Akoby som dostal druhú šancu im preukázať, že nie som padavka.

Otabekova jazda sa pomaly blížila ku koncu a ja som sa postavil k mantinelu, nervozita už vo mne narástla do obrovských rozmerov. Victor si to evidentne všimol, pretože sa ustarostene na mňa zadíval. Odvrátil som od neho tvár. Nemohol som sa pozerať na jeho výraz, pretože by som sa určite cítil previnilo. Predsa som za tú tvár a sklesnuté kútiky úst mohol sám.

Zaťal som päste, ale môj stisk bol príliš slabý. Victor toho využil a svoju dlaň položil na moju päsť. Na malú chvíľu sa mi zastavilo srdce, no znovu sa šialene rozbúchalo. Otočil som svoju hlavu späť na Victora, ktorý mi chytil líce a spojil naše čelá. Na chvíľu som sa odreagoval a zatvoril oči. "Nezatváraj predomnou oči, Yuri."
Otvoril som ich s nádejou, že to Victora nejako ukľudní. No mňa to len viac znervóznilo. Upieral na mňa zrak svojimi nádhernými zeleno-modrými očami. "Daj do toho všetko, Yuri. Ukáž celému svetu našu lásku." Kývol som hlavou. Už som sa rozhodol. Čakal som, že ma Victor pobozká, tak nesmierne som po tom túžil. Jeho pery boli tak blízko mojich, no bozku som sa však nedočkal.

Otabek skončil a sálou sa ozvali nadšené výkriky a tlieskanie. Počul som aj Yuriov smiech a viac menej rev ako krik. Vstúpil som na ľad akonáhle z neho on odišiel. Všetko sa zdalo byť tak točivé a v hlave som mal nesmierny tlak. Navyše som ucítil bolesť v členku, ktorý som si poškodil pri páde počas trénovania. Victor povedal, že mi to prejde a obviazal mi ho. No evidentne to nestačilo.

Opatrne som podišiel k nemu a sklonil hlavu. Victor ma chytil za obe zápästia a mlčaním mi dal náznak, nech sa ukľudním. Pomohlo to. Tlak v mojej hlave ustúpil a začínal som sa spamätávať. Naše oči sa rýchlo stretli. Všetká tá nervozita vo mne vyvrcholila a premenila sa v slzy. Victor mi pozdvihol bradu a usmial sa. "Ešte nie je čas na slzy, Yuri. Plakať máš dovolené až keď vyhráš zlato" povedal a jemne mi zahrabol vlasy, ktoré mi vyčnievali z účesu. Tak veľmi som zas chcel, aby ma pobozkal. Túžil som cítiť jeho teplé a hebké pery zas na tých mojich. Za celý svoj život ma niekto pobozkal len raz a to mi nestačilo.

Victor mi utrel vlhké líca a svoj prst spustil na moje pery. Jemne mi po nich prešiel a zas ma len obímul. Bol to zvláštny, ale zároveň nádherný pocit. "Daj do toho všetko, čo je v tebe" povedal a pustil ma. Prikývli sme hlavou a naše ruky sa naposledy stisli. Potom som sa vydal doprostred plochy a zaujal som svoju pozíciu.

Voľná jazda sa môže začať.

~Pokračovanie nabudúce~
Každý hlas, komentár a prečítanie poteší!