Wallflower

0.1

Po prvom kroku , ktorý spravím do autobusu sa mi podlomí koleno. Bolesť , ktorá mi vystreľuje do nohy si nevšímam a kráčam ďalej k voľnému miestu. Posledné voľné miesto. Uvidím asi siemych chalanov ako sa chamtivo pozerajú na miesto , tak zrýchlim krok. Tesne predtým ako si jeden stihne sadnúť sa hodím na toto miesto a obsadím si ho. Všetci na mňa škaredo pozrú a postavia sa do stredu autobusu, jedine tam je miesto kde sa dá stáť. Zodvihnem si svoje čierne rifle a pozriem sa na svoje koleno. Super. Znova. 

Z tašky vytiahnem sťahovačku a nasadím ju na koleno. Nechápte to zle, nič s kolenom nemám. Žiadne operácie ,rehabilitácie ani nič podobné. Jediné čo si ním mám je to , že včerajší tréning pre neho nebol požehnaním. 

Zastavili sme na prvej zastávke a do autobusu sa nahrnulo ešte viac ľudí. Vedľa mňa sedeli asi 10 možno 11-ročné deti s mobilom v ruke a profesionálne zvládali ignorovať ľudí naokolo. 

Všimla som si ako asi 30 centimetrov od nich zastal starý pán a pozeral na deti s prosebným pohľadom , no ani jeden nedali nijako najavo , že by išli postaviť. Pretočila som oči a sama sa postavila. 

,,Prosím. Sadnite si," usmejem sa a starý pán sa na mňa s vďakou usmeje. Všimnem si viacero starších ľudí v autobuse no decká ich s prehľadom ignorovali. Pretočím očami a prejdem rovno k tým deťom , ktoré sedeli vedľa. Poznám ich. Sú z našej školy. 

,,Ehm.Ehm," v momente zdvihnú oči a obaja na seba vystrašene pozrú. Usmejem sa nad ich reakciou. 

,,Takže asi viete kto som, hej?" zaškerím sa a oni len prikývnu hlavami. Ani na sekundu zo mňa nespúšťajú zrak. 

,,Čo myslíte, že od vás chcem?" nadvihnem spýtavo obočie a oni len pohodia ramenami. 

,,Porozhliadnite sa. Akú vrstvu ľudí tu vidíte?" obaja začnú otáčať hlavami a rozmýšľať. Dievča, ktoré sedí bližšie ku mne sa na mňa prekvapene pozrie. 

,,Študenti a starci," povie a chlapec pri okne jej len dá za pravdu tým , že pokýva hlavou. 

,,Presne tak. Takže okamžite zdvihnite tie svoje mladé rite a uvolnite niekomu z nich miesto," zavrčím a oni sa v momente postavia a bežia do stredu autobusu postaviť sa. Ja sa pohnem smerom dopredu a chytím sa dverí, ktoré mám najbližšie. Autobus prudko zabrzdí a ja pocítim telo, ktoré dopadlo na mojom. Len tak-tak sa udržím a telo odsotím. Uvidím jednoho z chalanov , ktorým som obsadila miesto. Nevyzerá , že tu vyrastal. Hnedé vlasy mu padajú do oči a keď vstane, usmieva sa na mňa. 

,,Niečo smiešne?" zavrčím a on len pokrúti hlavou. Pretočím očami a vystúpim z autobusu. Napravím si tričko , ruksak a až teraz si uvedomím , že mám stále vyhrnuté rifle. Rýchlo ich dám dole a pozriem za seba. Všetci siedmi chalani idú rovnakým smerom ako ja. Super. 

Spravím pár krokov a niekto na mňa skočí. Nezvalí ma , len sa zatackám a on ma chytí. S krikom sa spamätávam. 

,,Nemesism!!!" počujem svoje meno veľmi zreteľne až v hlave ako ozvena. 

,,Heechul? Magor," zachraptím a so smiechom ho buchnem slabo do pleca.

,,Ono sa to smeje!" skríkne ešte hlasnejšie a prehodí si ruku cez moje ramená. 

,,Trochu hlasnejšie. Myslím , že v Afrike ťa ešte nepočuli," zaškerím sa a obaja pridáme v chôdzi. 

,,Tak," začne a uškerí sa na mňa. Viem na čo myslí. 

,,Koľko hodín tipuješ, že dneska bude?" oblizne si peru  a čaká na mňa s odpoveďou. Kedže sme včera zalepili všetky toalety sekundovým lepidlom a ani jedna kabínka sa nebude dať otvoriť, myslím , že ich nebude veľa.