Idem na Zem. Treba zachovať pokoj. Neviem či to zvládnem ale áno musím to zvládnuť. Mali sme aj hodiny s pánom Pikeom a naučil nás tam základy. Som nervózna. Je zem vôbec obyvateľná? Vystavia nás na pospas nebezpečenstvu aby sme zomreli? Nuž, keď to má byť náš osud?
Nastúpili sme do lode a poriadne sme sa pripútali. Všetci sme pocítili ako nás vystrelili. A čo Bellamy? Vie o tomto vôbec? Ide sem tiež? Toto je jedna z otázok ktorú si kladiem.
Trvalo hodnú chvíľu kým sme pocítili prudké pristátie. S Archou sme stratili spojenie. No výborne. A teraz čo?
Opatrne sme sa odpútali a zhromaždili sa všetci pred hlavnými dverami. Odnekiaľ vyliezol muž s hustými čiernymi vlasmi a hnedými očami. Bol to môj brat. Bellamy je tu!
,,Vydrž, nemôžeme to otvoriť len tak," povedala blondýna z davu. ,,Nevieme či je Zem obyvateľná alebo nás nezabije radiácia."
,,Pozri, ak tu ostaneme, zahinieme bez jedla a vody. Ak vyjdeme von máme dve možnosti. Buď umrieme alebo prežijeme."
,,Bellamy?" opýtala som sa aby som sa uistila či to je on. Áno, je to on.
Predrala som sa davom až k nemu. Neváhala som a objímala som ho.
,,Tak dlho som ťa nevidela, braček." povedala som a on sa na mňa usmial.
,,To je tá čo sa skrývala pod dlážkou. Nikto nemá brata." zašumelo v dave.
,,Octavia, ako si vyrástla. Už nemáš ani ofinu!" povedal nadšene Bellamy.
,,Tak dlho som nebola vonku." povedala som túžobne.
,,Tak teraz môžeš byť ty prvá ktorá na ňu stúpi." povedala Bellamy a začal otvárať dvere.
Naozaj som mala vstúpiť prvá na Zem? Čo ak zomrieme na radiáciu? Bellamy má pravdu. Ak nevylezieme tak umrieme na nedostatok jedla.
Dvere boli už takmer otvorené a mňa začalo oslepovať denné svetlo Zeme. Ešte nikdy som sa necítila tak vzrušene. A to svetlo bolo... nebolo to ako na Arche, ktorá bola tmavá, naopak bolo to... úžasné.
Dvere sa otvorili a ja som uvidela stromy, rastliny, a hebkú premočenú pôdu.
Pomaly som vychádzala von a skúmala či sa nezačnem dusiť alebo čo. Ale ani jedno z toho sa nestalo. Vykročila som rýchlejšie a keď som už bola na okraji sklopených dverí opatrne som zostúpila na zem.
Chvíľu som váhala no potom som pocítila, že zem nie je nebezpečná.
,,Sme späť, decká!" zakričala som a zdvihla vysoko ruky na oslavu. Ľudia sa rozbehli a začali sa radovať.
Rozbehla som sa s nimi a neďaleko od rakety som začala obdivovať rastliny, stromy a skúmala húsenice, a motýle. Cítim sa tak... čarovne!
Vrátila som sa do rakety a počula blondínu ako hovorí s chlapcom menom Finn o ceste za jedlom.
Znie to zaujímavo tak som sa rozhodla, že pôjdem.
,,Počkajte, idem s vami!" kričala som za blondýnou a Finnom.
,,Octavia! Nikam nejdeš, nech sa ti nič nestane!" chytil ma za ruku Bellamy. A je to tu, teraz ma bude ochraňovať a zdržiavať od všetkého! Teraz ma bude zdržiavať od všetkého čo my môže uškodiť.
,,Bellamy, neblbni! Idem s nimi! Chcem to tu objavovať! Prosím nedrž ma v klietke." hodila som naňho prosebný pohľad.
,,Tak dobre. Ale dávaj si pozor." podľa výrazu som spoznala, že z toho nebol veľmi nadšený.
YOU ARE READING
The 100 (Octavia Blake's view)
ActionIdem na Zem. Dobre, musím zachovať pokoj. Mám moc veľa otázok, na ktoré neviem odpoveď. Napríklad orečo nás poslali na zem. A Bellamy? Pôjde tiež? To neviem. No jedno viem, že musím prežiť. Príbeh bude písaný z pohľadu Octavii Blakeovej. Budú tam op...