Do mojich uší som si dal slúchadlá, zobral som si moju školskú tašku na plecia, pozrel sa ešte na seba do zrkadla. Vyzeral som ako každý obyčajný deň. Mal som oblečené čierne obtiahnuté nohavice a čierne tričko ktoré malo na hrudi potlač značky Adidas. Pohladkal som môjho psa po hlave a vyšiel pred môj dom. Zamkol dom za sebou a zhlboka som sa nadýchol. Otočil som sa smetom doprava a išiel som smer moja nová škola. V mojich slúchadlách začali hrať pesničky. Každú pomalú alebo smutnú pesničku som prepol lebo som nechcel mať zlú náladu. Zastavil som sa pred školou. Pozeral som sa na každého koho som videl aby som spoznal nejaké nové tváre. Vošiel som pomaly do školy a začal som hľadať riaditeľňu. Keď som ju konečne našiel tak som vošiel dnu.
„Pán Tomlinson? Pravda?“ povie starší pán a otočí sa v kresle. Iba prikívnem a sadnem si na stoličku oproti jeho stolu. Začne mi rozprávať ako sa mám správať a ako zase nie. Číslo skrinky mám 2412. To si ľahko zapamätám lebo 24.12 mám narodeniny. Rovno mi dal aj učebnice a môj rozvrh. Za celú naše stretnutie som neprehovoril. Nakoniec som sa postavil slušne mu poďakoval a išiel do mojej triedy kde by som mal mať hodinu dejepisu. Zaklopal som na dvere a vošiel dovnútra. Ako som čakal každý sa na mňa pozeral. Pán Profesor sa na mňa iba milo usmial a ukázal mi miesto vedľa nejakého chalana. Sadol si vedľa toho chalana a vybalil si učebnice.
„Pán Tomlinson ak sa nemýlim. Nechceli by ste nám niečo o sebe povedať?“ opýta sa milým hlasom profesor. Ja sa iba usmejem a postavím sa.
„Volám sa Louis. Prisťahoval som sa sem z malého mesta. Žijem sám a súrodencov nemám. Rád hrám na klavíri a spievam. Milujem futbal a často ho vhodím hrávať. To je asi všetko“ poviem a sadnem si. Pán profesor sa na mňa usmeje a začne vysvetľovať učivo. Otvoril som si zošit a všetko som si zapisoval. Keď hodina skončila tak som si dal veci do tašky a išiel som si ich dať do skrinky. Ako tak prechádzam po chodbách tak sa pozerám na ľudí a usmievam sa. Konečne som našiel svoju skrinku. Odomkol som si ju a dám si do nej veci. Pozriem sa rozvrh a ďalší predmet je angličtina. Zavriem skrinku a rozhliadam sa a snažím sa nájsť učebňu angličtiny.
„Ty si ten nový že?“ ozve sa nejaký hlas za mnou. Otočím sa a uvidím chalana o niečo vyššieho ako som ja. Mal hnedé oči, vlasy vyčesané dohora, oblečené biele tielko na ktorom mal košeľu a modré nohavice.
„Áno. Som Louis a ty si?“ opýtam sa ho a usmejem sa.
„Ja som Liam. Vyzeráš zmätene. Akú hodinu máš teraz?“ opýta sa ma a má pravdu lebo sa tu vôbec nevyznám.
„Ehm. Mám angličtinu ale neviem kde to je.“ Odpoviem mu. Liam sa na mňa usmeje.
„Ja mám tiež angličtinu. Poď ukážem ti kde to je.“ povedal a vydal sa smerom asi k učebni. Idem poslušne za ním ale nič nehovorím lebo som hanblivý. Vošli sme do učebne. Ešte tam nikto nebol. Ukázal mi nech si sadnem vedľa neho. Postupne sa to tu začalo zaplňovať študentami. Chcel som nejak začať konverzáciu s Liamom ale nevedel som ako. Pozeral som sa ako prichádzali študenti a každého som premeriaval pohľadom. Zrazu vošlo dnu jedno dievča. Malo krásne blonďavé vlasy ktoré mala zopnuté v drdole, oblečené malo čierne tričko zapravené v modrých nohaviciach s vysokým pásom. Za ňou vošlo dievča ktoré malo čierne rozpustené vlasy a biele obtiahnuté šaty. Dievča s čiernymi vlasmi prišlo k Liamovy a pobozkala ho. Začali sa rozprávať a ja som sa stále pozeral iba na dievča s blonďavými vlasmi.
„Louis toto je Vanesa a toto je Alex.“ Povie Liam.
„Ja som Louis teší ma.“ Poviem a usmejem sa na Alex. Dievčatá si sadnú za nás.
