V tvojich rukách - VYDANÉ KNIŽNE pod názvom "STRACH"

Prológ

Spala veľmi ticho. Sám musel na pár sekúnd privrieť viečka, aby ju vôbec počul, pretože len zvuk jej slabých výdychov dával poznať, že kdesi vnútri ešte stále je. Iba sa na ňu díval. Bez slov, či hľadania východísk zo situácie, v ktorej sa ocitli. Myšlienky beztak nič viac neriešili.

Mocné poryvy vetra za oknom kmásali zhnednuté lístie stromov. Zachvela sa pri jeho kvílivom zvuku a v pohybe, ktorým si pritiahla zhúžvanú prikrývku tesnejšie k hrudníku, bolo neklamne cítiť náznak nepokoja.

Nepremýšľal nad ničím. Opatrne sa natiahol k jej tvári a celou dlaňou pohladil hladké studené líce. Vedel, že ju dotyk tepla upokojí, a aj dych sa jej postupne spomalil, stával sa pod jeho pohladením pravidelným, tichým, ľahkým. Premietal si v mysli skrývaný úsmev nevinnej tváre, kým jej letmo obkresľoval sánku, hladkal pokožku, končeky prstov nechal zľahka kĺzať od krku až k lemu trička.

Ostala tu. S ním.

Teraz ju už cítil.

Chvíľami pískal len slabý vánok, takmer ho ani nepočul, a hneď za okamih zase zvuky víchrice trieskali do skla. Miatli ho rovnako ako ona. Pokojná a vzápätí neovládateľná. Stratená vo vlastnej víchrici strachu a spomienok. Zmietaná podobne ľahko ako ktorýkoľvek z listov, čo sa vírili za oknom, narážali doň a rútili sa späť do veterného tanca.

Bez vysvetlenia.

Bez náznaku, čo s nimi bude ďalej, kam ich až vietor odnesie...

Záleží na osude, ak ich jedného dňa zničí mráz?

Ostalo mu dúfať, že sa ho v dnešné ráno neopýta. Prečo spí tesne vedľa neho. Prečo v izbe, ktorú nespoznáva...

On nebol tým, kto má právo navrátiť jej spomienky, ktorým sa sama bráni.

A ani netušil, čo odpovie.

Zmätený z nesmelých náznakov v jej očiach, sám si kládol otázku, kedy ju vlastne začal mať rád. Azda len nedokázal byť silný vo chvíli, keď sa mu sama odovzdala do rúk...