Búrlivý život Emmily 💞💍💦🔥💭

❤️Ja a moja RODINKA❤

❤1.kapitola❤

Ahojte, ja som..." Emmília, okamžite si choď upratať ten bordel čo si tu ponechala ležať na zemi..! Niekedy si myslím, že tu vychovávam nejaké prasce a nie polodospievajúce deti!" zahučala mama nie veľmi príjemným tónom hlasu. Znela, akoby jej niekto zlomil opätok na topánke... (už sa to mame prihodilo, keď som jej najkrajšou lodičkou zatĺkala klinec na stentu. Nedopadlo to najlepšie, totižto dostala taký záchvat hnevu, ako, ako lev v klietke..!) Nerada som mame protirečila, kvôli jej záchvatom, tak som jednoducho vytvorila vetu: "Za sekundu tam budem!" Lenže ona to zobrala zjavne vážne a napočítala do jeden, "Už si tu mala byť!" 🤦‍♀️Pozrela som sa na stenu a sama seba sa pýtala "Prečo je mama taká blondína?!" A tak som sa pobrala dole, na prvé poschodie do kúpeľne. Na zemi som nechala nejaké šminky💄, myslím, že boli z Mac-u a kefu, ktorá mala vyšúchanú značku, takže si ju radšej nebudem tipovať.😂 V kľude som to upratala niekam, už sa ani nepamätám... "Ahoj oci!" pozdravila som ho, keď som vychádzala z kúpelky. "Ahoj Mily, ako dnes bolo?" Tak má volá iba on a môj mladší brat Teodor. "Ujde to!" A odkráčala som do izby.
Už o niekoľko minút za mnou docupkal malý Teo. Áno docupkal, má iba dva roky! 😂Ale to, čo mi doniesol, bolo naozaj zaujímavé! V jeho malej ruke držal nejaký fotoalbum. Bol celý rúžový a pokreslený srdiečkami❤. "Acha Miuy fo som nafiel!" Podával mi album... ja som na nič nečakala a vytrhla som mu ho z ruky, Teo neudržal stabilitu a rozpučil sa na koberci. O necelý zlomok sekundy to spustil. ( Ak neviete čo, tak sa to za sekundu, ale naozaj iba za sekundu dozviete!) Nielenže začal revať ako najatý, ale on sa mi na ten koberec naozaj vyčúral! "Čo sa stalo?!" Do izby vyletel smrtelne vystrašený otec a neskutočne zadychčaná mama zo slovami "Už som pri tebe zlatko, už bežím!" No a ja, ako vždy, som stála prikovaná k zemi a tvárila, že ja za nič nemôžem a rozmýšľala som nad svojím činom: "Čo som to len za sestru? Prečo som zabudla, že nemá dobrú rovnováhu? Čo ak bude musieť navštíviť nemocnicu? Čo ak...? Čo ak...?!Ja som ale KRAVA!" A už neplakal len Teo, plakala som aj ja! Chápete??? Bolo mi ho tak ľúto a tie moje výčitky svedomia, už som to proste nevládala držať v sebe ale pomohlo... najmä keď ma objala najprv mama, potom ocko a nakoniec aj uplakaný Teodor...❤ Dlho som nič také nezažila, asi ani dlho nezažijem😢