Búrlivý život Emmily 💞💍💦🔥💭

🏞Fotoalbum🎑

                      ❤️2.kapitola❤️

"Aaaaaach..." s povzdychom som rozliepala oči a pozrela som sa na hodinky vedľa postele. Bolo len 7:08, tak som sa prevrátila na druhý bok, no pri otáčaní som na stole zbadala niečo, čo som tu normálne nemávala... Zapozerala som sa na tú obdĺžnikovú vec a spomenula si na večer. Teraz sa mi už spať nechcelo, rozbehla som sa ku stolu. Opatrne som album nadvihla a....áno uhádli ste pootvorila som ho. Na prvej stránke bolo napísané moje meno~Emmília Poterová, ale aj nejaké chlapčenské~Miroslav Poter, najprv som sa začudovala, chvíľu som to študovala, ale potom som to nechala tak a otočila o stránku ďalej. "Oh my gooosh!"😱Zahučala som šepotom, aby som nikoho nezobudila a hodila som sa na posteľ. Na tej fotke som bola ja (zjavne) a ešte nejaké iné bábo👼. V náručí nás túlila nejaká paní s dlhými blonďavými vlasmi a modrými očami... trochu som sa zamyslela, však ona vyzerá ako... "To-je-moja-mama?!" vyhabkala som zo seba. "Bola taká...mladá a pekná!" Rozmýšľala som s úžasom v očiach...😳 Ale kto je to druhé neznáme bábätko👼?! Pýtala som sa sama seba. Nevládala som to udržať vo svojom vnútri a bežala, alebo ak sa to dá tak nazvať som šprintovala do spálne k mojim rodičom, no keď som išla zaklopať, uvedomila som si, že nemám zo sebou ten dôležitý, ale zároveň záhadný fotoalbum! Prečo mám takú dutú gebuľu?! Prečo na všetko najdôležitejšie vždy, naozaj vždy zabudnem?! Prečooo...?! Ozývalo sa vo mne cestou naspäť do mojej izby, už som ani nebežala, nemala som na to silu. Do izby som vošla úplne najviac zadychčaná, schmatla som album a bola som na odchode, no nechcela som prísť k rodičom a odpadnúť alebo zinfarktovať, tak som sa oprela o stoličku a chvíľu som tam stála... "Mala by som si vylepšiť kondičku a konečne začať s tým cvičením!" Nehovorím to prvýkrát, bohužiaľ, na toto som moc lenivá...😔 A tak som sa vybrala k rodičom. ZAS a ZNOVA!
*nádyh, výdych*  no aaaaa... zaklopala som, teraz ma už nič nezastavilo. Spoza dvier sa ozvalo ospalým hlasom: "fuuuuuh...áno Emmily?" Pomaly som otvárala dvere ktoré nahlas vŕzgali. "Mami?!" Spýtavo som sa na ňu zahľadela a zakopla o uterák ktorý bol na zemi. "Mhmmm...!" Pozerala na mňa, skôr sa na mňa snažila pozerať, no nevedela otvoriť zalepené oči. "Čo znamená TOTO?"  Povedala som ukazujúc na  záhadnú fotku. Mihla fotku pohľadom no po chvíli sa na ňu pozrela opäť... "Emmília, okamžite mi povedz, z kade si to vyhrabala!" V momente dopovedania tejto vety sa zobudil aj otec a Teo začal plakať z vedľajšej izby. Na toto mama zutekala za ním a ja som ostala s ockom. "Tati, ty vieš, kto je to dieťa vedľa mňa?" Zobral si album do svojích rúk a zapozeral sa na fotku. "Je to tvoje dvojča" začal plakať "MIRKO!" Nevedela som čo mám urobiť, ako sa mám cítiť, tak som zbesilo zabehla do svoje izby. Rozvalila som sa na posteli a plakala. Nevedela som to zastaviť. Zrazu som započula nejaké kroky. Rýchlo som sa začala utierať, no neskoro..! "Mily, predo mnou sa nemusíš hanbiť za to, že plačeš..." pozrela som sa do jeho zelených očí a... proste som ho objala. Uľavilo sa mi, ale stále som to nechápala! "Ja to viem oci!" aaaaa, rozplakala som sa, s úplným kľudom😭. Aspoň na chvíľu som na to zabudla...