Dependent

Zabudnutie

• Ráno som sa zobudila a bol to deň ako každý iný. Pozrela som sa pred seba a počasie neustupovalo a neustupovalo. Bolo stále pochmúrne ba dokonca pochmúrnejšie. Ani som nevedela, že dokáže byť počasie pochmúrnejšie. Zobrala som sa a išla som sa do kuchyne naraňajkovať. Dala som si nejaké muffiny s kakaom a čakala kým sa zobudí mamina aby mi urobila desiatu. Po desiatich minútach sedenia na stoličke a pomalého zaspávania nad mojim muffinom, prišla mamina a začala robiť desiatu. Pozdravila som ju a šla si umyť zuby. Umyla som sa pekne aj tvár, s nechuťou som si nasadila kontaktné šošovky a letela do izby si prichystať veci do školy a obliekla sa. Ani za svet som nevedela nájsť učebnicu z Taliančiny spolu s pracovným zošitom. Išla som za maminou či nevie kde ju mám, no jediné čo povedala bolo, že veď mám v izbe neporiadok tak nech sa nečudujem. Ani som sa nečudovala keďže som minule našla zošity za posteľou. Jediné čo nechápem je, že ako sa tam sakra dostali. Keď už som po asi piatich minútach hľadania našla svoj pracovný zošit a učebnicu z Taliančiny, nevedela som zasa nájsť peračník. Úprimne má nebaví hľadať si každý deň všetky veci. Dúfala som, že mi postačí aspoň jedno pero na celý deň, no ani to som nevedela nájsť. Vykašľala som sa na hľadanie a išla sa maľovať. A zasa to isté. Makeup, obočie, mihalnice a tak ďalej. Keď už som si všimla, že to trošku preháňam, predsa len som išla iba do školy a nie na ples, tak som znova hľadala peračník. Nanešťastie mi ho mamina doniesla z kuchyne, keďže si ho asi ona požičala. Zbalila som si učebnicu, pracovný zošit, peračník a malovátka a išla sa obliecť. Samozrejme každý určite poznáte tú rannú dilemu, že čo si obliecť. Skriňa plná veci, no ja si samozrejme nemám čo obliecť. Chytila som prvé, čierne, roztrhané nohavice, ktoré mi prišli na um, najvoľnejše čierne tričko spolu s veľkou čiernou mikinkou, šupka som na seba čiernu tenkú bundičku a upaľovala dole, keďže Emma už stála pod mojím domom. Mamina mi po ceste z izby ku dverám hodila desiatu a pitie, obula som si samozrejme čierne topánky a išla za Emmou. Áno. Chodím celá v čiernom vždy. Išla som za Emmou, objala som ju a pekne sme si to prekráčali na zastávku. Už už sme boli na zastávke a zrazu prišla električka. Mierne som sa zľakla, že ju nestihneme, no našťastie sme pobežali a rušňovodič alebo ako sa to povie, električkovodič, neviem, nás počkal s nechal nám otvorené dvere. Nastúpili sme, poďakovali sme sa mu, že nás počkal a hľadali sme Jacka. Keď sme ho našli, posadili sme sa k nemu s rozprávali sa. Samozrejme, že bola električka znova neskutočne plná a tak sme si nemali zo začiatku kam sadnúť. Keďže o pár zastávok bola univerzita, všetci vystúpili znova na zastávke STU a pár sedadiel sa uvoľnilo. Posunuli sme sa skoro úplne dopredu, keď v tom som si všimla neznámeho chlapca. Sedel ani nie dve sedadlá predomnou. V momente som sa ho chcela spýtať ako sa volá, keďže mi bolo veľmi jasné, že ja a on budeme spolu cestovať ešte dlho, no uvedomila som si jednu vec. Až moc sa hanbím na to aby som za ním prišla a spýtala sa, kto je, ako sa volá a podobne. Ešte k tomu som ani nevedela ako začať hovoriť a čo povedať. "Ahoj?", "Ako sa voláš?", "Stretávam ťa často v električke, nebudeme kamaráti?". Sama som nevedela čo povedať. Predsa len, keby viem ako sa volá, môžem mu aspoň napísať. Ako prvé som si v okamžiku zaumienila, že nie je dobré aby som myslela teraz na neznámeho chlapca. Začala som sa znova učiť. Do oka mi však padol skleslý úsmev mojej spolusediacej Emmy.
"Emma? Čo ti je? Deje sa niečo?" spýtala som sa jej s veľmi vážnym tónom môjho hlasu. Chvíľku jej trvalo kým zo seba vydala čo i len hlások, no potom mi odvetila: "No. Pamätáš si ako som ti spomínala, čo mi naposledy urobil Marek?" S pochybnosťami som jej odpovedala áno, síce som nevedela, čo presne myslí. "Urobil to znova," so smútkom v očiach mi odpovedala a svoj pohľad venovala okolitým stromom. Nevedela som, čo jej na to povedať keďže nie len ona bola moja kamoška ale aj Marek bol môj veľmi dobrý kamarát, ktorý má podržal keď som sa trápila kvôli Andrejovi.
Veľmi dobre som už od Mareka dávno vedela, že to na poslednej párty trošku....trošku dosť prehnal. Vraj sa veľmi opil a vyspal s nejakou neznámou dievčinou. Dosť som sa mu čudovala lebo to nebol nikdy on. Nikdy by nič také neurobil. Nevedela som čo povedať. Objala som ju a ďalej som neriešila. Ani neznámeho chlapca a ani Mareka. Moja myseľ stále padala na Andreja pokým sa Jack snažil rozveseliť Emu.
Po škole som nasadla pekne do električky a išla domov. Všetko vyzeralo byť vporiadku až do momentu keď som si uvedomila kto sedí hneď predomnou a dokonca otočený tvárou ku mne. Bol to on. Neznámy chlapec.
.........