till death do us part // park jimin

Till Death Do Us Part

Šaty jej pomaly skĺzavajú po pleciach dole, jemná látka ju hladí na pokožke, keď sa oblieka. Stojí pred zrkadlom a na perách sa jej pohráva príliš široký úsmev, vykrúca sa pred zrkadlom z každej strany a dúfa, že vyblednuté ružové šaty jej ešte stále sedia tak, ako keď sa prvý krát stretli. Dúfa, že v ňom prebudí spomienky na ich začiatky. Na časy, keď jej na lícach kvitli kvety červene a keď ju jeho bozky vedeli priviesť do šialenstva. Pokrúti hlavou a usmeje sa ešte raz. Možno už jej myseľ požiera šialenstvo, možno to s ním už mala dávno vzdať a možno to bolo všetko len sen.

Ale ona sa znova iba zasmeje, ako toľkokrát predtým, hovoriac si, že je určite už šialená. Zo stola, zhrabne kabelku a pomaly odchádza z bytu, ktorý kedysi patril obom, ale teraz je už dlho nezvyčajne tichý a iba niekedy hlboko v noci, keď už každý normálny človek spí, sa v ňom ozýva jej plač, ale i jej plač je osamelý. Chýba jej všetko. Chýba jej on.

Cestu autobusom pozná naspamäť, pozná i ľudí, ktorí sa o takomto čase vozia smerom k nemocnici, ktorá je na druhej strane mesta. Je to smutná budova, šedá omietka sa pomaly olúpala a nikto sa nestará o to, že to vyzerá strašne. Kto by sa o to i mal starať? Ľudia, ktorí sem prídu i tak už nikdy nevyjdú von, aby sa znova mohli pozastavovať nad škaredosťou nemocničného náteru. Ľudia sem predsa chodia zomierať.

Preglgne a zhlboka sa nadýchne, keď vstupuje do tej prekliatej budovy. Je jediná, ktorá sa vie tešiť z toho, že sa sem znova a znova vracia a i sama vie, že je to zvrátené, ale nemôže si pomôcť. Je to to jediné, čo jej ostáva a ona sa teší i na najmenšiu šancu, počas ktorej ho môže uvidieť.

Sestričky ju dôverne poznajú a súcitne sa na ňu usmievajú, keď prechádza ohlušujúco tichými chodbami, ktoré dýchajú depresiou a tichými vzlykmi mnohých a mnohých ľudí a ona si ešte živo pamätá na to, keď tu s ním bola v ten osudný deň. I ona v ten deň skoro plakala, keď im doktor oznámil, že bol chorý – príliš chorý. Pamätá si, že jeho prsty prekĺzli z tých jej a smutne sklonil hlavu, vyzeral tak porazene a ona si musela zahryznúť do jazyka, až ucítila kovovú príchuť krvi, ktorú doslova neznášala, len, aby sa nerozplakala, pretože vedela, že musela pre neho ostať silná.

Jej kroky sú tak automatické, vedú ju k dverám na konci chodby, kde leží on a jej srdce bije príliš rýchlo, keď pomaly otvára dvere. Srdce sa jej stisne, ako vždy, keď ju na malú chvíľu prepadne paranoja a ona si nemôže pomôcť a bojí sa, tak veľmi sa bojí, že ho nájde za tými dverami ležať bez pohybu, bez života.

„Ahoj. Dnes meškáš presne jednu minútu," privíta ju hlas, ktorý patrí jemu a len jemu a ona ho miluje. Z úst jej unikne slabý výdych, ktorý si on vôbec nevšimne a na trasľavých nohách k nemu podíde, jemne ho objímajúc na privítanie – a možno i na rozlúčku, to predsa nemôže vedieť, že áno?

„Ahoj," vydýchne mu do krku, keď ho stíska, držiac jeho chabé telo v rukách jemne ako bábiku z porcelánu, bojac sa, že sa jej rozpadne priamo v náručí. „Prepáč, musela som čakať na prechode, akurát naskočila červená," povie mu a on prikývne, na bledých perách sa mu pohráva úsmev a ona nikdy nezistí, že sa bál, že si to možno už konečne rozmyslela a nechala ho zomrieť v pokoji. Ale ona ho nikdy nesklamala a ani dnes to tak nie je. Vie, že by ho nikdy neopustila a to ho tak veľmi bolí, lebo vie, že on ju opustí. Už čoskoro, už čoskoro, už to nebude dlho, cíti to.

Ale i tak sa na ňu usmieva, lebo ona je svetlo jeho života a ona mu úsmev opláca a on ju miluje. Možno by i mohol zabudnúť na všetko, s ňou by možno i vedel zabudnúť, lebo jej dotyk je anjelský a cíti sa ako v nebi, aj keď je to ďaleko, ďaleko od toho, kam pôjde po tomto naničhodnom živote, ale on si nemôže pomôcť, lebo s ňou je všetko oveľa krajšie...ale pípanie strojov, na ktoré je pripojený, ho nemilosrdne vytrhne zo zbožných snov, ktoré sníva i s otvorenými očami a na chvíľu je tak veľmi nahnevaný na všetko. Na svojich rodičov, na Boha, ktorý sa iba prizerá a nič nerobí, na sestričky, ktoré majú po ruke ďalší a ďalší chabý súcitný úsmev, ktorý nikomu nepomôže, na doktorov, ktorí mu každý deň hovoria, že má ešte aspoň jeden ďalší deň, predtým, ako zomrie, na ostatných pacientov, ktorí ho tu nechali samého a už dávno odišli tam, kde sa ževraj všetci majú lepšie a nikto tam netrpí a hnevá sa i na ňu, lebo tu kľačí pred jeho posteľou s tou hlúpou nádejou v očiach a dáva mu znova a znova možnosť bojovať o každý ďalší nádych, aj keď si jeho telo nepraje nič iné, len smrť.

„Ako sa dnes máš?" preruší jeho temné myšlienky jej sladký hlások a on sa musí zasmiať, lebo sa ho to pýta každý deň a jeho odpoveď je vždy rovnaká.

„Fajn," odpovie krátko a zahľadí sa do jej hlbokých očí, v ktorých vidí bolesť z posledného roka a nevie nič iné, len milovať a obdivovať to, ako silno pôsobí. Bradu má stále hrdo vystrčenú a chrbát vystretý a vyzerá tak krásne – ako anjel, ktorý neprávom spadol do tohto neporiadku, ale i tak žiari. „Dnes ma ani len nebolí hlava," dodá a obaja vedia, že klame, len, aby ju potešil.

„To je úžasné, Jimin," falošne sa nadchne ona a na perách sa jej mihne úsmev, ktorý sa jej neodrazí v očiach, ale on i tak prikývne a v hrudi sa mu rozbúcha srdce, ktoré má už spočítané všetky údery, lebo vidí, že sa usmieva a môže si namýšľať, že je šťastná, ako vtedy, keď sa dokázali smiať a pozerať si jeden druhému do očí a vedieť, že všetko bolo v poriadku.

–

Ďalšia návšteva a ďalší falošný úsmev a ďalší deň, keď sa približuje k temnote, ktorá ho čaká po tom, keď zavrie svoje oči naposledy.

Ale ona je stále tu. Pri ňom. Drží ho za ruku a on vie, že ju miluje viac, akoby mal a ako si môže dovoliť, ale nič, nič ho nemôže zastaviť.

„Jedol si dnes, Jimin?" jej hlas plný toľkých obáv sa k nemu dostáva cez opar liekov, ktoré majú stlmiť bolesť, ale nepomáhajú, chce sa mu z nich iba spať – tak veľmi spať.

„Hej," znova klame, lebo nemá silu jej pozrieť sa do tých jej ustráchaných očí a povedať jej, že po každom jedle všetko vyvracia. Ale ona to už pravdepodobne tak či tak vie, doktori jej to už určite museli povedať. Určite jej povedali i to, že už mu neostáva veľa, že jeho zvyšné dni na tejto zemi sú už spočítané a hodiny nemilosrdne tikajú, nezastavajúc sa ani na sekundu. „Dnes vyzeráš krásne, nádherne," povie, len, aby nemyslel na strašidelnú smrť. Slabo zakašle, bojujúc o dych, ktorý mu nemilosrdne uniká z pľúc.

A ona sa usmeje a na lícach jej znova rozkvitajú tie kvety ruží, na ktoré nikdy nezabudne a v očiach sa jej lesknú iskričky bláznivého šťastia, ktoré je príliš naivné, ale jemu sa to páči. Srdce sa jej rozochveje, keď vidí, ako sa mu zúžia oči a úsmev jej opätuje, aj keď iba cez grimasu bolesti. 

A naozaj. Vyzerá pekne. Každý deň sa predsa oblieka pekne len, aby ho potešila. Dá si na seba svoje najkrajšie šaty a na pery najčervenší rúž a okolo krku náhrdelník, ktoré jej raz kúpil. Síce nemá kam ísť, okrem miesta, kde ju jej srdce ťahá a to je tu, tesne pri ňom, keď počuje, ako silno mu ešte stále bije srdce a má pocit že bije pre ňu, aj keď už bije len pre smrť, ktorá sa nezadržateľne blíži, ale preňho spraví čokoľvek.

„Jimin," šepne ona zrazu a jeho tmavé oči sa zaligotajú akousi nostalgiou, keď sa na ňu zahľadí a studenými prstami ju chytí za ruku. „Vieš o tom, že som šťastná?"

„Hmm? Čo?" spýta sa jej a zaklipká očami, ktoré sa mu od únavy a vyčerpania znova zatvárajú a on už dlhšie nemôže bojovať.

„Som šťastná," zopakuje znova a na perách sa jej pohráva úsmev, aj keď by mala plakať.

Ale je šťastná. Aj keď vie, že stráca všetko a jej jediné šťastie, slnko jej každodenného života zapadá za oblaky, ktoré sú príliš tmavé, jej šťastie jej každým dňom viac a viac prekĺzava pomedzi prsty. Lebo i keď vie, že ich čas je kruto spočítaný osudom, ktorý ich už čoskoro rozdelí, zažila pravú lásku a okúsila to, čo niekto nezažije ani počas dvadsiatich životov a jej srdce bolo plné. Plné lásky, na ktorú nikdy nezabudne a ktorá ju bude hriať, aj keď už tu Jimin nebude a aj keď na krajineu padne tma a treskúca zima a jar bude tak, tak veľmi ďaleko. Ale ona bude mať spomienky v duši i v mysli. A v srdci bude navždy nosiť meno Park Jimin, akoby to bolo jej vlastné meno. A bude ho milovať, až kým sa i ona nepominie a nepremení sa na prach v popole a ohni.