Ako každé ráno, ktoré som tu bol, som stál za pultom. Pohľadom som prechádzal po všetkých kvetoch, ktoré tu boli. Naozaj milujem kvety, preto pracujem v kvetinárstve. Mám vlastný byt a žijem sám, takže ma táto práca v poriadku uživí. Začul som cinkanie zvončeka, tak som sa pozrel na prichádzajúceho zákazníka. Bolo to dievča, ktoré sem chodieva každý deň. Vždy tu kupuje krvavo červené ruže, aj keď neviem prečo. Nemám potrebu sa s ňou zhovárať.
,,D-dobrý. To čo vždy," zamumlala a ja som prikývol. Prešiel som k ružiam, ktoré boli kúsok od nej a vytiahol som štyri najkrajšie. Na pulte som ich ešte ostrihal a keď som jej ich chcel zviazať, zastavila ma.
,,Dnes nemusíte. Eh, m-mali by ste zajtra čas?" spýtala sa a nervózne uhla pohľadom. Zarazil som sa.
,,N-nie, ja... Vlastne áno, zajtra mám voľno."
V duchu som sa prefackoval, zatiaľ čo navonok som sa pokúsil o nútený úsmev.
,,N-nechcete ísť..na kávu?"
Iba som prikývol a predal som jej ruže. Zaplatila a ušla. Povzdychol som si a prehrabol som si vlasy. Do čoho som sa to zase namočil?Dnes idem prvýkrát do novej školy.
V tomto meste som prvýkrát pretože som sa sem prisťahoval kvôli škole.
Bývam v menšom bytiku v centre Londýna. Som študent miestnej univerzity aj keď sa uberam smerom spisovateľa.
Rozhliadnem sa po námestí a posuniem si na nose okuliare a s kávou v ruke sa rozidem ku kvetinárstvu. Milujem kvety, rád nosím venčeky na hlave a kvety mi už došli. Otvorím dvere a vojdem do krásneho kvetinárstva ktoré pôsobí útulné a pomaly prejdem ku pultu kde stojí vysoký chalan. Potichu si odkašlem no neotoci sa "P-prosim vás, máte nejaké karafiáty?" Rozhliadnem sa a posuniem si tašku na ramene.,,Áno. Poďte za mnou," zamumlal som a išiel som dozadu. Karafiáty máme zvlášť, pretože ich je naozaj dosť. Moja zamestnávateľa ich miluje, preto ich vždy objednáva čo najviac. Vždy keď tu je, prechádza sa medzi nimi a dotýka sa ich. Má na nich určite nejakú úchylku.
,,Ktoré?""Hm..." Rozhliadol som sa a prešiel som k bledorúžovím a pozrel som aj na fialkové a biele "No um...Ja vás poprosím tieto bledofialove a biele" povedal som s miernym úsmevom a otočil som sa na chalana. Stále mi bol otočený chrbtom.
Dosť ma tento zákazník znervózňoval. Neviem prečo, ale bolo to tak. Rýchlo som vybral tie, ktoré chcel a vrátil som sa s nimi k pultu. Trochu som ich zastrihol a potom som vyhľadal toho mladého chlapca.
,,Chceš to aj zviazať?" spýtal som sa, ale on iba prikývol. Kusol som si do pery a začal som ich viazať. Nechcel som urobiť jedinú chybičku. Keď som skončil, vydýchol som si a podal som mu ich.
,,20 libier."Podal som mu 20 libier a keď som si od neho bral kvety tak sme sa jemne dotkli prstami *Jeho veľké dlane dotýkajúce sa môjho tela* prekvapene som zažmurkal a pokrútil som hlavou "Ďakujem Miz teda um...Ako sa voláš?" Zahanbene som zašepkal.
,,Ashton," povedal som zarazene a pozrel som sa na svoju ruku. Cítil som sa zvláštne a to sa ma iba letmo dotkol.
,,Ty?" Vôbec netuším, prečo som sa opýtal."Louis" usmial som sa a napravil som si čiapku. "Takže Ashton, mimochodom je to veľmi krásne a zaujímavé meno, budeme sa tu vídať často...Teda, každý deň" potichu sa zasmejem a otočím sa k odchodu.
No zastavím sa pri dverách a otočím naňho hlavu "Tešilo ma, Ashton..." Zašepkám s jemným úsmevom a vyjdem von na ulicu.Pousmial som sa a ešte chvíľu som pozoroval dvere, ktorými odišiel. Prečo sa cítim tak zvláštne? Veď je to iba nejaký študent, ktorý sem od dnes bude chodiť každý deň, ako tá žena, ktorá tu bola pred ním. Zajtra mám voľno, takže s ním sa neuvidím. Ale za to pôjdem von s tou ženou. Zbytočne som si priťažil a to som si chcel užiť voľno. Povzdychol som si a sadol som si na stoličku.