My Little Brother

Prológ

Kiyoshi-normálne
Hiroshi-tučne

"Mamí~!" zvolal som na mamku ktorá si sadala do auta na miesto spolujazdca. "Áno zlatko?" otočila sa a usmiala sa na mňa. Podišiel som k nej: "Ja...chcel by som zmrzlinu." "Ponáhľame sa." čupla si. "Tak...fajn." zosmutnel som. "No dobre teda. Poď." chytila ma za ruku a šla so mnou k stánku so zmrzlinou.

Poprosil som si čokoládovú. Moja obľúbená. Nasadli sme si do auta a ja som si spokojne vychutnával zmrzlinku.

"Kde ste boli?!" spýtal sa mami podráždený otec. "Kiyoshi chcel zmrzlinu." otočila sa ku mne a usmiala sa. Úsmev som jej opätoval. "Pche..." Hiroshi si odfrkol. "Rozmazluješ ho." povedal otec, naštartoval a vyšiel z parkoviska.

Začali sa tam hádať. Moc som to nevnímal keďže som sa plne venoval tej čokoládovej hmote. Hádali sa ďalších 5 minuť a zrazu tma...

***

Počul som len tlmený plač. Rozlepil som oči a hneď ich zavrel. Moc svetla. Párkrát som zaklipkal očami. Všetko bolo biele a ten odporný pach. Som v nemocnici. Zdvihol som hlavu k plačúcej postave. Bol to môj brat. Asi si všimol, že som hore keďže ku mne zdbihol zrak. Usmial som sa, no on ma prepaľoval pohľadom. Urobil som niečo?

"Ty! Ty! To kvôli tebe! Ty za to môžeš!" rozkričal sa. "J-ja? Čo som urobil?" ničomu som nechápal. "Ty sa ešte pýtaš? Ty rozmaznaný fagan!" zvýšil tón hlasu. Bál som sa. Čo som urobil? Čo sa stalo? Prečo som tu? "Čo som urobil? Čo sa stalo?" stále som nechápal.

"Naši rodičia zomreli! Kvôli tebe! Ak by si nebol rozmaznané decko a nechcel tú blbú zmrzlinu nestalo by sa to! Chápeš?! Nenávidím ťa!" vstal a niekam odišiel. Rozplakal som sa.

*po pohrebe*

Keďže si nás nikto nechcel vziať k sebe, tak nás odniesli do decáku. Vážne Kiya nenávidím.

Je tu strava na ho*no. Všetko je tu na ho*no. Nenávidím to tu! O 3 roky budem mať 18 a odídem! A Kiya tu nechám. Nezaujíma ma a zaslúži si to!

*Hiroshi má 18*

Práve si balím svojích 5 švestiek a odchádzam. Trvalo mi to 5 minút. Vzal som tašku, vyšiel z izby a mieril si to k východu. Konečne!

"Au! Prestante!" začul som krik. Otočil som sa a zbadala ako Kiya mlátia chalani. Piati na jedného. Celý čas som ho ignoroval a nebavil sa s ním. Párkrát som naňho narazil. Vždy plakal. Ale nebolo mi ho ľúto. Síce časom som pochopil, že za to nemôže, ale ignoroval som ho. Nezaujímal ma. Tak...prečo práve teraz cítim ľútosť? Je to tým že má len 13 a bude tu ďalších 5 rokov, zatiaľ čo ja budem voľný. Je to môj brat. Fajn! Postarám sa oňho! Zhodil som tašku, odstrčil tých frackov, zdvihol ho a odišiel oznámiť im to.

***

"Kiyo. Počkaj na mňa. Ja sa vrátim. Vezmem ťa odtiaľ." kľakol som si k nemu. Povedali mi, že povolenie musím dostať od súdu. Viem, že to nebude také ľahké, ale ja ho zachránim. "Ale..prečo?" spýtal sa ma. Nechápal to. Ja to taktiež nechápem. Ignoroval som ho celé 3 roky. "Lebo si môj brat." usmial som sa a pobozkal ho na čelo. Vstal som a odchádzal. Ešte som mu zakýval. Ja ťa zachránim!

Našiel som si prácu. Nie je to nejaká práca za ktorú dostávam moc, ale zatiaľ by to malo stačiť. Taktiež som si našiel byt. Je malý, ale je útulný. Tak dúfam, že mi povolia starať sa o brata.

*súd*

"V mene Japonskej republiky sudca rozhodol, že navrhovateľ má povolenie starať sa o svojho mladšieho brata. Týmto prípad ukončujem." sudca všetkých prešiel pohľadom a odišiel.

Dokázal som to! Kiyo bude pri mne!
Šiel som za ním oznámiť mu to. Hneď som ho vzal domov. Oblečenie nepotrebuje. To som mu kúpil.

****

Vošli sme dnu. "Tak toto je môj domov...nie, náš domov." usmial som sa. Úsmev mi opätoval. Kawaii! Šiel som k nemu a objal ho.

Máme pred sebou ešte dosť dlhú cestu.

Tak prológ je na svete! Ospravedlňujem sa za chyby. ^^'
Dúfam, že sa vám to zatiaľ páči. :3
Káždé vote a koment ma poteší!
#Markie ❤