Príbeh Ľudmily

107 17 7
                                    

Čas sa neúprosne vliekol. Prežívali sme obdobie pôstu a čoraz viac sa blížil deň výberu. Zrejme každá z nás sa chcela stať v ten osudný deň vybranou, no len jedna to mohla skutočne byť.
O týždeň neskôr sme sa stretli, aby nastal čas výberu. Slnko ako ohnivá guľa žiarilo a snažilo sa roztopiť sneh, ktorý sa nesúhlasne vyvaľoval na zemi. Bláznili sme sa po dedine a predbiehali sme sa vo vymýšľaní lepšieho dôvodu, prečo práve tá konkrétna z nás by mala byť tohoročnou kráľovnou.
„Ja mám staršiu sestru, tá nám môže pomôcť v prípravách," povedala Anča, aj keď dobre vedela, že na prípravu musíme byť sami, inak by sme porušili zvyklosti.
„No my máme väčší dom, tam sa lepšie pomestíme," oponovala jej Kata s oveľa lepším dôvodom. Po hodinách dohadov sme nakoniec vybrali Zuzu. Drobné plavovlasé dievča najskromnejšie z nás. Možno preto tak pasovala na rolu kráľovnej. Zachovala si chladnú hlavu a aj napriek tomu, že určite chcela by kráľovnou rovnako ako my ostatné, netrhala sa o to ako úbohé zviera. Nečinne sa prizerala našim hádkam a sem tam sa uchechtla našim hlúpym argumentom. Nakoniec však rozhodla jediná veta: „Neškriepte sa tu ako malé deti, sme už veľké a je našou povinnosťou vybrať najvhodnejšiu z nás, nie tú, ktorá to najviac chce." Zuza so skromným pohľadom vyslovila vetu, ktorá to vlastne celé rozsúdila.
O pár dní neskôr, deň pred Leatarmi sme sa teda všetky stretli pred domom Zuziných rodičov, kde sa to všetko malo začať. Každá sme priniesli dohodnutý materiál potrebný na výrobu. Tá palice, druhá zas slamu, hentá košík a ďalšia zas cukor alebo mlieko. Najskôr sme si pevne zviazali do kríža dve palice aby sme tak vytvorili základ pre našu malú Murienu. Potom sme jej zo sena a slamy vytvarovali časti tela. Musela mať ruky, trup a samozrejme peknú guľatú hlavu. Keďže šlo o nočnú Murienu, mala len jednoduchý odev. Vtedy do chalupy vstúpil Zuzin otec, ktorý nám priniesol odrezaný ihličnanový stromček, tak meter vysoký. Ten sme nazdobili stuhami, ktoré nám požičali aj dievky z dediny. Keď sme ho mali konečne hotový, museli sme sa pustiť do prípravy našich báglikov. Zuzina mama nám pomohla založiť oheň v peci a mohli sme sa pustiť do vyrábania. Postrkovali sme sa pri variči, na ktorom sme karamelizovali cukor, lebo každá z nás sa na tom chcela podieľať. Dom rozvoniaval sladšie ako ten cukrára Bellu na konci dediny. Z karamelovej hmoty zmiešanej s mliekom a orechmi sme potom tvarovali malé cukríky, ktorým bolo len veľmi ťažké odolať. Balili sme ich do papiera a ukladali rovno do prichystaného ozdobeného košíka. Vtedy sme sa však už museli uložiť na spánok, keďže nás čakala dôležitá povinnosť, ktorú sme nesmeli prespať.
Uprostred noci, približne o polnoci sme teda povstávali a vybrali sme sa s pripravenou malou Murienou do dediny. Napriek tomu, že by si mnohí mysleli, že sa budeme v 12 rokoch báť, nebáli sme sa. Okrem toho s nami išiel Zuzin otec aby na nás dal pozor. V Podhradí sme sa všetci poznali a všetci sme dodržiavali evanjelické i ľudové tradície. Každý vedel, že dnes je ten deň kedy budeme vynášať Murienu. Prechádzali sme celou dedinou a spievali sme si pri tom:
„Muriena, Muriena, kde si prebývala? Kde si prebývala? Na tom horňom konci v muruvanom domci. V muruvanom domci."

Samozrejme, že sme všetky vedeli ako má tá pesnička znieť, no bola hlboká noc, všetci spali a tak keď sme si čo to pomýlili alebo zamenili, vôbec to nevadilo. Muriena sa hrdo niesla v rukách jednej z nás a jej biela blúzka, spodňa i čepiec. žiarili v mesačnom svite. Na konci dediny sme Murienu povyzliekali zo šiat a s veselými pokrikmi sme ju hodili do potoka na znak konca zimy. Na to sme sa so smiechom rozutekali domov, kde bolo ťažké zaspať, kde sme už boli čulé. Museli sme však noc dospať, pretože naša povinnosť sa ešte neskončila. V túto magickú noc sa však stalo niečo zvláštne. Odrazu ma trhlo a prebudila som sa na strašný krik, ktorý bol pravdepodobne môj. Už som nebola v Zuzinom domci. Stála som na zasneženej lúke kde na akomsi ľadovom tróne sedela prekrásna pani. Biele vlasy jej povievali okolo prekrásnej ľadovej koruny a padali na zdobený modrobiely plášť. Vyzerala prenádherne no aj napriek tomu som z nej mala strach. Nevedela som prečo som tu ani ako som sa tu zobrala. Striaslo ma od zimy no preglgla som hrču v hrdle a riekla:

Teraz sa len teraz na ňu podívajte, lebo takej krásy viac neuvidíteWhere stories live. Discover now