3333

Prológ

Rok 3290. Ľudia si užívajú novodobé technológie, choroby sa dajú jednoducho vyliečiť. Svet je gombička. No každá dokonalosť má nejakú chybičku. V tomto prípade to je kométa letiaca smerom k Zemi.

5 minút po náraze. Zem pohltil prach.

30 minút po náraze. Vzduch sa začína zlepšovať. Hmla padá.

1 hodina po náraze. Začínajú sa prejavovať známky života. Z 15,9 miliárd ľudí prežilo 7 miliárd.

1 hodina, 30 minút po náraze. Ľudia sa dusia, kričia, hľadajú príbuzných. Ženy plačú za svojimi mŕtvymi deťmi. Vytvorila sa skupina ošetrovateľov, zachraňujú zranených.

1 týždeň po náraze. Zranení sa zotavujú. Bolesť za milovanými sa stupňuje.

1 mesiac po náraze. Vláda, teda zvyšok, začína s novými projektami na výstavby miest, krajín.. Ošetrovateľne prepúšťajú postupne pacientov. Zem sa stavia znova na nohy.

16 rokov po náraze. Vedci skúmajú ešte stále znečistené ovzdušie. Vznikli kvalitné podmienky na vytvorenie neznámeho vírusu.

28 rokov po náraze. Vírus DG16 postupne zabíja mladých ľudí a deti. Nikto nevie dôvody. Nikto nevie, ako to zastaviť.

41 rokov po náraze. Na Zemi zostali len dve deti.

Pretrel si oči. Z čítania tých všetkých dokumentov už pomaly strácal zrak. Rozhodol sa prejsť po pracovni. 27 minút do najbližšej pauzy. Jeho unavené oči zbadali tanier položený blízko pri dverách. Chlieb s ovocím a kokosovým mliekom. Takú kombináciu mohol vymyslieť len otec. Pousmial sa nad jeho "kuchárskym" talentom. Prisadol si k jedlu. Odštipol kúsok z čerešne. Hypnotizoval ju pohľadom. Nedokázal ju vložiť do úst. Nechutilo mu jesť. Jedlo bola posledná vec, na ktorú myslel. Mal iné povinnosti. Mnohokrát zjedol len večeru a keby nemusel jesť s otcom a sestrou, nejedol by ani tú. Ako vedec a predovšetkým doktor, vedel, že to nie je zdravé. No mozog mal "naprogramovaný" inak. Pozrel sa opäť na hodiny. 20 minút. Čo ak by odišiel o niečo skôr? Nikto by sa to nedozvedel. Ťažké dvere sa roztvorili dokorán a v nich stála strapatá chemička. Bola veľmi mladá a malá. Guľatú tvár jej zdobili žlté okuliare s hrubým rámom. Mala oblečený plášť, ktorý už nebol tak celkom biely. Vrecká zdobili ružové škvrny a spodný lem plášťa zase prach. Gumáky s mačičkami jej nedodávali seriózny vzhľad. ,,Pán Thomas, váš otec chce dnes sledovať severné krajiny. Je presvedčený, že tam by sa niečo ešte mohlo nájsť. Ak viete, čo tým myslím." Podala mu ďalšie dokumenty. ,,Zbytočne. Nenájde nič. Ako vždy." Spustila ruky k telu. Ako bezbranná korisť. Otočila sa a prudko vykročila k dverám. ,,Lily.. Prosím, stretnime sa večer o siedmej pred mojou Bunkou. Predebatujeme TOTO." Pozdvihol niekoľko papierov pripnutých dokopy. Tom sa neusmieval, no dnes spravil výnimku. Lily zažiarila šťastím. ,,Áno, pán Thomas, budem tam." Dvere sa potichučky zatvorili.

Tom ležal na tráve a užíval si teplé lúče slnka. Odtrhol si malú sedmokrásku a vložil si ju do vrecka uniformy. Miloval pauzy, hlavne vtedy, keď sa mohol vypariť z hlavného vedeckého sídla. Vždy si to zamieril do prírody. Bola farebná, taká.. živá. Narozdiel od jeho pracovne. Štvorcová miestnosť, biele steny, dokonale upratané kúty, okná zastreté i cez deň a silné halogénové lampy.. Spoločnosť mu tvorili len teplomery a pipety, hukot z počítačov a kadičky s farebnými tekutinami. Chémiu miloval už od svojich šiestich. Miesto v OX dostal vtedy, keď vyrobil obrannú látku proti DG16. Fenomenálny vírus. Deti a tínedžeri umierali, ženy nemohli otehotnieť. Skúsil zmes aplikovať na sebe a o rok neskôr i na sestre. Fungovalo to. Problém bol jedine v tom, že Tom stratil poznámky o obsahu a výrobe v Čiernom mori, na rodinnom výlete. Pamäť nebola nikdy jeho silná stránka. Mladá generácia úplne vyhynula pred piatimi rokmi. Odvtedy stretáva len starých ľudí. Odtrhol bielu ružu a rozhodol sa ísť späť do pracovne. Vytrhával tŕne. Krv mu tancovala po palcoch, vytvárala obrazce ako snehové vločky kedysi v zime. Zima.. Od nárazu je na Zemi len jar. Postupoval pomaly po vychodenej cestičke. Počul spev. Rosemary. Ružu pevne zovrel a schoval za chrbát. Vykročil k slnečnicovému poľu. Jej obľúbené miesto. Predral sa pomedzi dlhé stonky a konečne ju zbadal. Biele vlasy ledabolo zapletené a na krehkom tele tmavofialové šaty ako najtmavšia levanduľa. Rosemary. Anjel. Nenachádzal vhodné slová na konverzáciu. Nemo jej podal ružu. ,,Ďakujem, braček." Usmiala sa. Usmiala sa len preto, aby skryla svoju bolesť. Vždy skrývala búrku za slnko. Nevedel zo seba vydať ani hlásku. Stál uprostred poľa a obdivoval jej krásu. Prehovorila: ,,Otec ťa hľadal. Na severe Nórska našli skupinu mladých ľudí. A jedna z nich je tehotná."

Budem rád za názory, kritiku. Kratšia časť, ale však len začíname. :))

Btw: čoskoro bude cover lepší, nebojte sa :P