Lepší plán

5. Prelomil som svoje obavy.

Po hodine spánku som sa prebral. V ruke som zvieral leták. Pozrel som sa na neho bližšie. „Vidím dobre?" zamyslene som si povzdychol. Pritlačil som si ho k očiam, aby som lepšie videl. „Ponúkneme vám tu najlepšiu starostlivosť ..." prečítal som. V prospektoch sa písalo o tom, ako spoznať Slovensko za 3 mesiace. Vo mne sa naplnil pohár šťastia a otvorila sa vo mne komnata, ktorú som doposiaľ nepoznal – cestovateľ Richard.

Vstal som z postele, zložil som papier do vrecka nohavíc a vybral som sa domov. Nezabudol som ani na svojich ultramega spolužiakov, ktorým som napísal: „Už som to zabalil." Nasadol som na MHD a odviezol sa na vlakovú stanicu. Neveril som že stihnem nejaký vlak. Cítil som, že konečne nachádzam samého seba a chcel som to dať vedieť každému. Bolo mi jedno, že všetci vôkol mňa sa niekde náhlia tak isto, ako som to robil aj ja v poslednú dobu. Utekal som pred školou! Teraz už viem že mám konečne viac času na rozmýšľanie, čo so sebou a urobím si taký „* Gap year". V priebehu štvrtého ročníka som si viac krát povedal, kam ďalej ale nemal som ani poňatia. To bola moja chyba.

„Stihol si to. Ak tento deň bude pokračovať takto, búde úžasný!" povedal som si s úsmevom na tvári. Ako pribúdali kilometre a ja som si uvedomoval, ako každou sekundou som bližšie pri svojom domove začínal som cítiť čoraz viac silnejší tep. Hlavou mi preblesklo množstvo rôznych teórií ako to bude vyzerať, keď budem o tom rozprávať doma. Rozdelil som si to na dve možnosti, buď ma pochopia a budú súhlasiť so mnou, alebo ma skritizujú, budú prehovárať a pri najhoršom aj vydedia. V závere moje rozhodnutie už nezmenia!

Medzi svojimi myšlienkami som započul „ ... blížime sa k stanici...", pozrel som sa von oknom, „Pitchy nestíham!" Vystúpil som. Svojím ležérnym krokom vybral som sa na autobusovú stanicu. Po tom čo som len zastal na nástupišti pristavil sa autobus. V tom momente som si uvedomil, že väčšinou, kde som sa ponáhľal ma postretli samé komplikácie. Nestihnutý autobus, už skôr spomenutý exkrement, na ktorý už nechcem ani spomínať alebo množstvo iných vecí, ktoré sa vám stanú jedine ak nestíhate boli teraz mimo mňa. Mal som lepší pocit a v zálohe lepší plán. Mohol som rozdávať energiu svojmu okoliu, pokiaľ som neprišiel domov, kde ma oblial studený pot.

Keď som vošiel do kuchyne všetci na mňa pozerali ako na ducha s otvorenými ústami. Z mojej mamky vyšlo len: „A ... ty čo ... čo tu robíš? Nemáš byť v škole?" Objala ma, ako keby niečo tušila. Darmo sa hovorí, že matky vedia, ako sú na tom ich deti. Síce nič iné si ani nemohla myslieť, keď sa objavíte doma v uprostred týždňa bez ohlásenia.

„Si v poriadku?" opýtala sa ma moja mamka.

„Jasne že som v poriadku, len ..." odpovedal som jej.

„Len? Chceš mi niečo povedať? Vieš, že mi môžeš povedať všeličo," skočila mi do reči.

„Už dlhšie som sa zahrával s myšlienkou odísť zo školy a teraz sa to vo mne zlomilo," odpovedal som jej. V tú chvíľu som videl ako môj otec bez slov vyletel z kuchyne.

„Vieš že ja ťa budem podporovať aj naďalej," usmiala sa, „Ja som to tušila už dávnejšie. Momentálne vyzeráš spokojne a to je najdôležitejšie," objala ma. Z jej hlasu som cítil veľkú porciu rodičovskej lásky. Otočila sa a odišla spať. Mne zo srdca spadol kameň a hneď som sa cítil ešte lepšie. Nečakal som takú reakciu a ostal som potešený. Zaspával som s pocitom, že niekto stojí za mnou nech urobím čokoľvek.

_________________________

"Gap year" – pauza medzi štúdiom.

"Pitchy" – nadávka 😉