XI

672 127 1
                                    

Pribehla k jednému zo zrkadiel a strhla z neho zaprašenú látku. Bojazlivo sa doň zapozerala. Vôbec si neuvedomila, že tie mesiace, ktoré preplakala nad svojím nosom boli premárnene. Na jej bledej tvári medzitým žiarili ľadovomodré očiská.
Nos, ktorý doteraz považovala za škaredý sa stále nezmenil, no prijala ho. Samozrejme, nestalo sa to hneď. Pretože taká sa narodila. Je jej súčasťou a ona to už nijako nezmení. Akceptovala ľudí, ktorý ju naokolo urážali. Bol to ich uhol pohľadu a vedela, že raz sa im všetko vráti.

ŠkaredáWhere stories live. Discover now