My sad sometimes happy life

Strata #3

Strata záujmu a zvýšený odpor.

Postupne sa začínam čoraz viac ponárať do samej seba. Skoro nulová komunikácia s okolím, len ja a ja ja. Puberta/Egoizmus? To neviem. Mama. Mama je človek, ktorý by nám mal byť najbližší, ktorému by sme mali každý deň ďakovať, zdôverovať sa mu so všetkým, lebo mama je práve ten človek, ktorý nás má rád takých, aký sme. Je už večer. So sestrou máme spoločnú izbu, ktorá sa nám dá oddeliť závesom a keďže milujem samotku a kľud, je zatiahnuté. Pozerám film pri sviečkach, na stene zapnuté svetielka, ležím v čiernej posteli a v rukách držím moju obľúbenú šalku s horúcim kakaom. Viete si predstaviť niečo lepšie? V tom príde do izby mama a môj čarovný kruh pokoja sa roztrhne. "Chcem sa s tebou porozprávať, veď ty si stále len v izbe alebo máš slúchadlá." "Nevidíš, že pozerám? Myslíš, že mám teraz náladu na rozprávanie? Stále ti vravím, že keď sa budem chcieť porozprávať, dám ti vedieť" drzo papuľujem. "Ale to nebude nikdy" smutne odpovie. "Nebude, ale takto mi to vyhovuje." Obzrie sa po mojej malej izbe a mrmle si: "prečo musíš mať všade tie škaredé pochmúrne obrázky? prečo nemôže moja dcéra chodievať v ružovom ale stále len v čiernom?" (sadá si ku mne na posteľ) po pár nezodpovedaných otázkach a chcení sa rozprávať už mi to začalo liezť na nervy a kričala som. Kričala som, nech okamžite vypadne, nech mi dá pokoj, nech sa nestará a môj štýl sprostými rečami neovplyvní. Odišla,no konečne, super, ďakujem. Každodenný rozhovor s mojou milujúcou mamou, ktorá ma aj tak neprestane otravovať (hlavne s riadom). Mário. Keď si toto prečíta bude sklamaný, ale konečne bude vedieť pravdu. Pravdu, že nie je mojím najlepším kamarátom, že som to vravela, len aby som ho nesklamala ale po všetkých zlých veciach, čo mi kedy spravil, som sa rozhodla vstať a vyjadriť sa. Pravdu, že je niekedy dosť otravný. Nie Mário, nie si môj najlepší kamarát. Nemá najlepšieho kamaráta. Dám ti pár dôvodov. 1. Necítim vôbec, že by som ťa mala dáko výnimočne rada. 2. Vydieranie, odporné správy typu "fajn, ako chceš, uvidíme alebo no veď tebe sa to vráti" naozaj do svojho života nepotrebujem. A občas si vravím, že ani teba. 3. Dobre, už som spomenula, že mi ako jediný voláš a zaujímaš sa, ale niekedy je to otravné. Čo tak limit? Chodievame tak cca každý týždeň von (teraz sme dlho neboli, lebo som mala zaracha a viem, že ty chodíš každý deň von a nevieš si bez toho predstaviť deň, ale nie každý to tak má, ja určite nie) prídem domov a už mi pípne správa od teba, "Skype? Kedy môžeš ísť von?" Potom chceš všetko zariadiť aby bolo podľa teba a ani nevieš, že ja možno nechcem tráviť s tebou toľko času, ako ty so mnou. (Ty kokos, normálne sa mi uľavilo, ako som to zo seba dala von) 4. Všetci ma odhovárajú, že si zlý chlapec, že ako sa s tebou môžem baviť, ako ťa zbijú, keď ťa len uvidia, ale ja som voči týmto rečiam hluchá a to z troch dôvodov. 1. Začínam ti veriť. (Teraz o Máriovi trocha kladného) Verím ti, že sa polepšíš, lebo vidím zmenu v tvojom správaní hlavne voči mne, verím ti, keď ti poviem dôležité veci a tiež vidím, že ich nezneužíváš. 2. Mám ťa veľmi rada, za zábavu, ktorá je s tebou naozaj veľká, za pekné zážitky a rozhovory, za pekné úprimné slová atď. 3. Za dobrého priateľa, ktorý mi vždy pomôže a viem sa na neho spoľahnúť, za niekoho, kto sa ma nesnaží meniť a má ma rád aj cez všetky chyby a odporné (ale úprimné) slová, ktoré vyšli z mojich úst a za niekoho, kto mi za chce za každú cenu zlepšiť náladu. Prepáč Mário za pravdu, ktorá ťa sklamala, ale veď, poznáš ma. Pravda is no. 1. A ďakujem za všetko
A aby ste vedeli preto je Mário v tomto tzv. príbehu o strate záujmu, ak ste to nepochopili, lebo sa mi nechce reagovať na jeho záujem, na jeho ahoj, telefonáty. Nebaví ma to a asi ani nikdy nebude... nepíšte mi ani nevolajte, radšej poďme von a nebudem na vás zbytočne odporná a ignorantská. Veď povedz Mário, že to je pravda.