Totálne sračky

nežná obloha

Dnes,ako každý deň.
Dýcham ten dym.
Z tvojich úst opúštajúc.
V mojom srdci plyn.
Som zlomená,počuješ?
Opúšťa ma v tebe láska.
Ako chladný jarný hustý dážď.
Už nemôžem písať na biely papier smutné slová.
Dávno si moja múza.
Moja nočná mora.
Tak ako umelo viem sa smiať, a umelo žiť.
Tak dokonalo by som chela s tebou byť.
Bývam,žijem,budem.
Nie navždy.
Možno chvíľku.
A vždy keď prejdem jednu milú.
Vidím ťa tam.
Na kraji diaľnice.
Tak ako na školské lavice, túžim ťa položiť.
Tak ako vášeň lomcuje mojím srdcom, tak ako keď vidím tvoje čierne oči.
Keď vidím tvoje dlane.
Keď želám aby sis položila do mojich.
Neviem ti dať istotu.
Ani stále miesto.
Aj keď ty nevieš to,milujem každé pálivé leto.
Hustý,ťažký vzduch.
Ako drbnutý mestský ruch.
Ako levové jamy,ak ma tvoja láska páli,rada zomriem.
Aj keď ty ma nepočuješ,ani nevidíš.
A možno moje lano pustíš.
A možno sa do teba ráno zamilujem.
Pre dnešok všetko gumujem.
Na bavlnke sa opäť kníšem.
Kolíše sa môj dych.
Z nevšedných pých.
Dnes nepotrebujem ťa ľúbiť.
Dnes potrebujem ťa cítiť.
Pod rukami cítiť teba.
Tvoje vrelé boky z neba.
Si znelá ako balada.
Poddajná ako ruža červená.
A presne taká si aj palivá,hanblivá,nevinná.
Možno pomaly.
Ale nenásilne.
Vo veľkom.
Nejako zabúdam prečo mi uniká pointa.
V nebeských bránach zabúdam že patrím tebe.
Keď usmeješ sa na mňa blede.
Všetky lúčne paprsky.
A rozfúkam stromy,hory,dediny.
Pre jeden tvoj pohľad nevinný.
Cítiš ma ešte?
Cítiš že za k tebe modlím?
Aj keď chytajú ma mdloby?
Ešte viem prikom sedím.
Nestrácam sa v modrom nebi.
Ako jazerá dve slané.
Pádom do nich,pádam na ne.
Žlto-biele jasné prehy.
Pádom do nich.
Pádom z nehy.
Toľko veľa otázok.
Mlčia smreky,bučiny.
Mlčia tiché lučiny.
Mlčíš ty.
Nemlč dievča.
Nemlč mi.
Zabudni na domy.
Zabudni na hory.
Ja som tu.
Tam kde lúky kvetú.
Tam kde mlčí obhloha.
Kde necítiš slasť domova.
Tá cestička do hora.
Tam jasne padá opona.
Tam kde dopadá tvoja noha.
Tam padnem ja, aj nežná obloha