Denník strednej školy

1. Kapitola

Začiatok nového školského roka. Začiatok štúdia na strednej škole. Začiatok života na internáte. Ako to zvládnem? Čo keď sa mi budu vysmievať tak ako na základnej škole? Mám obavy. Veď, kto by nemal?

Nedeľa ráno. Prišli sme domov z kostola, naraňajkovali sme sa a ja som sa šla baliť na internát. Čo si mám všetko zobrať? Tak samozrejme veci na oblečenie. Mamka už mi včera pripravila kôpky, aby som mala s čoho vyberať. Bolo toho naozaj dosť.

Veci na oblečenie som si zbalila do kufra, príbory, hrnčeky a taniere som dala do väčšej tašky a veci ako knižky, krížovky a tablet som dala kde sa vošli. Dokopy som mala jeden kufor, tri igelitky a jednu platenú tašku. To pôjdem asi na štyri krát do toho auta, kým to všetko premiestnim do izby.

Celý deň som bola nervózna. Akú budem mať spolubývajúcu? Ako to tam bude vyzerať? Bude sa mi v škole páčiť?  

Internát som si predstavovala tak, že keď tam vstúpim, bude mať veľkú chodbu, kde bude aj výchova. Bude tam veľké schodisko a na jednej stane budú mať izby dievčatá a na druhej chlapci. Videla som, ako na schodoch sa spolu bavia a rozprávajú si zážitky z leta. Usmievali sa na seba a smiali.

Okolo druhej sme vyšli z domu, nasadli do auta a šli sme. Nervozita sa len stupňovala. Vošli sme do mesta, v ktorom som bola len raz. A to na prijímacích skúškach. Určite sa tu stratím. Ako vôbec sama trafím do školy alebo na autobus?

Vošli sme do nejakej uličky, kde na ceste boli samé jamy. Mamka zaparkovala pred veľkou budovou kde bol nápis Stredná Zdravotnícka Škola Štefana Kluberta v Levoči. Škola bola žltá a posledné 4. poschodie bolo hnedé s pár strešnými oknami. Pozrela som sa oproti a tam stála budova s dvoma poschodiami. Bola sivá a mala staré okná. Vošli sme cez bránku ku schodíkom, ktoré viedli k dverám internátu. Všimla som si že vedľa budovy je pár lavičiek a nejaké ihrisko a stará budova.

Pomaly som vošla dnu. Vôbec to nie je ako v mojich predstavách. Ale tak čo som mohla čakať. Chodba bola trošku dlhšia. Na ľavej strane boli štyri miestnosti a na pravej ich bolo päť.  Urobila som tri kroky a videla som na ľavo miestnosť, kde bola zrejme výchova. Vošli sme dnu a sedeli tam dve, nie celkom staré pani. Mohli mať tak obidve okolo päťdesiatky. Slušne som sa pozdravila a vybrala som papiere na zápis. Par krát som sa podpísala a dala im svoju fotku. Každý ju musel dať v prípade, ak by sme sa stratili.

,,Slečna Denisa Jurejová?“ Spýtala sa ma vychovávateľka s krátkymi červenými vlasmi, okrúhlou tvárou, trošku väčším bruchom a štíhlymi nohami.

Prikývla som a milo sa na mňa usmiala. ,,Som vychovávateľka Štrbinská. Tento rok ť budem mať na starosť ja. Keby sa niečo stalo, kľudne sa otočte na mňa.“ Je divné, keď mi niekto vyká. Budem si musieť zvyknúť.

,,Teba si budem ľahko pamätať. Moja dcéra sa nedávno vydala za Jureja. Nemáte nejakú rodinu...“ Začala sa baviť s ockom, ktorý jej prikyvoval a usmieval sa. Druhá vychovávateľka mi povedala číslo izby kde budem bývať a ukázala mi, kde budeme odkladať kľúč, aby sa nestratil.

Pani vychovávateľka Štrbinská  nás viedla na koniec chodby k dverám 7P na pravej strane. Boli druhé od konca. Boli neďaleko schodiska. To bolo na ľavej strane.

Vošla som dnu do predsiene, ktorá bola veľká asi 1x1 meter. Hore bola pribitá nejaká doska, neviem na čo. Otvorila som dvere, ktoré boli hneď naproti vchodovým dverám a uvidela som dve postele, nad ktorými boli poličky. Vedľa jednej postele bol menší stôl (tá bola na pravej strane) a pri druhej bola skriňa, ktorá bola taktiež vedľa dverí (na ľavej strane). A staré okno.

Posteľ vedľa skrine už bola obsadená. Bolo mi to celkom jedno kde by som spala. Bola som aj rada že mám hneď pri posteli aj okno a aj stôl. Vychovávateľka povedala, že moja spolubývajúca odišla pred chvíľkou. Len som prikývla. Veci som si položila na posteľ.