PRÁZDNA VO VNÚTRI

SOBOTA, 24. jún

9.47
Volám sa Tammy.
Mám 15 rokov.
Keďže som sa už odhodlala napísať svoje pocity na papier, tak aspoň začnem, ako sa hovorí korektne.

Milý denníček,
je sobota.
Ako inač začať tento prekrásny slnečný deň, ako pozrieť do zrkadla na tú ohavnosť, s ktorou musím žiť deň čo deň.
Zasvietim svetlo v kúpeľni a rozmýšľam nad svojim „úžasným životom".
Pohľad na vychudnuté ruky, trčiace rebrá, medzeru medzi stehnami, obrovské vaky pod očami, lentilky, ktoré sa tvária, že sú akože prsia a čiara na konci chrbta, ktorej sa hovorí zadok mi každé ráno dokázali navodiť iba neznesiteľnú chuť horizontálne si podrezať žily a ukončiť toto trápenie ...
Nanešťastie žiletky došli a ostrý nôž je u nás doma raritou.

„Možno zajtra." pomyslím si s vedľajším pocitom strachu.

„Na čo sa hráš ty krava, aj tak na to nemáš! Samé zámienky len aby si to nespravila!" v mysli sa mi vytvára obranná myšlienka.

Takto je to takmer každé ráno denníček. Prvotne neochvejná chuť sa zabiť a v zápetí na to strach z ublíženia si.
Poviem ti na rovinu, že naozaj som si nikdy nechcela ublížiť, len si to vždy hovorím, aby som mala lepši pocit v hlave.
Nemám nijakú schizofréniu alebo takéto veci s poruchou osobnosti, to nie, len niekedy si jednoducho musím vyliať zlosť sama na sebe, vykričať sa na seba za všetko, čo na sebe neznášam.

Po rannej prehliadke v zrkadle som sa rozhodla, že začnem zdravo žiť, jesť a priberiem.
Urobila som si ham&eggs a k tomu džús. Hneď po raňajkách som sa išla nabudene povážiť, či som už pribrala.
Nie som až taká najivná, ale keď sa na to spätne pozriem pri písaní tohto denníka, tak sa cítim ako „cákla hus".
Fakt som si myslela, že to jednými raňajkami všetko napravím ?

„Prosím, prosím 45 🤞"mrmlala som si.

„40,1" ukázala bez kompromisu váha.

„Do riti!" prebleslo mi hlavou.

Čo iné som si mohla myslieť ?

17.15
Dnešný deň ide ako v lete na saniach.
Od rána pozerám telku, v ktorej idú iba kraviny a priblblé seriály so šťastnými ľuďmi, ktorí za ne dostávaju bohato zaplatené, zatiaľčo sa na ne dívajú citovo prázdny chudáci ako som ja.
Milionár hľadá dom, Najbohatší ľudia planéty, Kardashianky ... naozaj bravó čo tá televízia zo seba nevidá.
Čo viac si priať ?
Leda tak Teleshoping.

„Ako hlboko som len klesla?" pýtam sa sama seba.
„Kedysi som chodila von s kamarátmi," premýšľam „a teraz tu bez života čumím na tú čarovnú bedňu.
Veď ani neviem, čo chcem robiť keď vyrastiem.
Určite nechcem mať nudný život s dlhmi začínajúci sa budíčkom o šiestej ráno, nechutnou kávou, ranným zápchami na ceste do práce na ôsmu a poobedňajším sa plašením o štvrtej z práce aby som opäť neskončila v zápche, počítaním každého eura a šetrením každého centu. To nie je život pre mňa, ale pri mojom šťastí toto všetko určite padne na mňa."
Čo viac ti povedať o mojom „prekrásnom živote" sťa pätnásťročná.
Možno iba ďakujem za tvoju chuť vsiaknúť atrament z mojho pera do strán tvojich listov milý denníček.

ALOHO MORA