PRÁZDNA VO VNÚTRI

NEDEĽA, 25.jún

8.10
Milý denníček,
je nedeľa.
Čo by som ti povedala o tomto čarokrásnom dni.
Skorý budíček, slávnostné šaty, ktoré sa mi nehodia, pretože nie som pravý dievčenský typ, učesané vlasy, kostol.
Neviem čo si od toho rodičia sľubujú, ale podľa mňa je chodenie do kostola úplná hlúposť.
Veď keď verím, tak verím a načo mi tam aj chodiť.
Zbytočné dve hodiny z môjho života.
Aj tak tam väčšinou chodia iba staré baby, ktoré sa tvária ako neviniatka, pritom jedna druhú ohovára po celom meste. Ľudia prídu v nedeľu, vyspovedajú sa z hriechov z celého týždňa a hádaj čo, denníček.
Od pondelka sa správajú opäť ako pred spoveďou.
Pochybujem, že keď dospejem, že budem každé nedeľné ráno tráviť v kostole!

15.33
Debilný SnapChat.
Neznášam sa pozerať na šťastie iných, kým mne sa nič nedarí.
Iba si pozriem story jednej športovkyne z našej školy a hneď sa mi chce plakať, aký mám ja hrozný život.
Postava ako presypacie hodiny, riť ako Kim Kardashian ... ani sa na seba nemusím pozrieť do zrkadla, aby som vedela, že tak nikdy nebudem vyzerať.
Na to mi pošle kamarátka snap, kde je vonku s nejakými kamarátmi, bavia sa, sú v bazéne, jednoducho super život, zatiaľčo ja sedím vo svojej „temnej komôrke" a pociťujem takú závisť, ako ešte nikdy.

Pred rodičmi, či kamarátmi som takmer vždy usmiata, šťastná, aby zo mňa necítili negatívnu energiu.
Snažím sa byť oporou tým, ktorí majú ťažké chvíle, ale ani jeden z nich sa ma nikdy neopýta, ako sa cítim ja.
Každému som dobrá, keď ma potrebuje, ale akonáhle sú v pohode, naše kamarátstvo zrazu skončí.
Nikoho nezaujíma môj názor.
Cítim sa tak prázdno vo vnútri a nedokážem to nijak zastaviť.
Občas je tá bolesť úplne na ústupe, ale potom sa niečo zvrtne a dostanem sa do takej depresie, ako nikdy predtým...

ALOHOMORA