Začalo to nevinným pohľadom. Zastal pri zábranach závodnej dráhy. Čo tam robil? Neviem...
Dala som si dolú helmu. Pýtate sa prečo helmu? Jazdím Motocross. Je to možno pre niekoho nezvyčajné, ale mňa to nesmierne baví už od 6 rokov. Mám 19 a jazdím profesionálny Motocross. Dá sa povedať, že ma to živý...
Celá spotená som sa vybrala k svojmu manažérovi, ale uvidela som jeho. Uvidela som tie krásne tmavohnedé oči, ako hľadia mojím smerom...
Stál tam s partiou mojej konkurencie.
Venovala som mu úsmev,ktorý mi opätoval a ja som sa obrátila na manažéra. "Lexie, chcem ti niekoho predstaviť."uchechtol sa manažér. Otočila som sa mu chrbtom a vzala si fľašu s vodou. "Toto je Jeader, môj syn." Predklonila som sa a prehrabla si svoje blond vlasy. Otočila som sa a pozerala od dola na hor. Čierne tenisky, šedé tepláky, biele obtiahnuté tričko, cez ktoré bolo vidieť neskutočne vymakané brucho. A nakoniec som došla k tvári. Skoro som si sadla na helmu, keď som uvidela syna môjho manažéra. Bol to on, chalan s tými najkrajšími očami a úsmevom na svete.
Znovu som si prehrabla jednou rukou vlasy a druhú som mu podala. "Ja som Lexie."usmiala som sa. "Jeader. Teší ma."
Bol dosť vysoký takže som mierne pozerala na hor. Je taký zlatý.
"Lex, malá pauza a potom na štart."kývol mi manažér a nechal ma so svojím synom samú.
Šli sme sa prejsť popri dráhe. "Takže ty pretekáš. Odkedy?" "Od 6 rokov som začala len tak jazdiť a potom som sa do toho nejako obula."založila som si ruky na prsiach a kráčala ďalej. "A ty si vojak však?"pozrela som sa na neho. "Áno, ako vieš?"uchechtol sa. "Tvoj otec mi o tebe hovoril." "Jáj ozaj, no hej bol som rok na sústredení vo výmenom programe v Nemecku."privrel oči. "A teraz sa kam chystáš?" "Denver"ukázal rukami na okolie. "Takže zostávaš doma."otočila som sa na znak návratu k môjmu prívesu. "Áno, konečne. Nikdy by som nepovedal,že môj otec bude robiť manažéra Motocrossu a práve dievčaťu."ukázal na dráhu. "A ja som si nikdy nepomyslela, že budem jedno z mála dievčat, ktoré miluje a jazdí Motocross v Colorade."usmiala som sa, vzala si helmu, naštartovala a vletela na štart...
V ten deň som skončila na 3 mieste. Nebola som až tak sklamaná ale mohlo to byť lepšie. Manažér, Jaderov otec, je super chlap, aj keď ma často buzeruje za jazdy. No čo viac povedať? Je to starostlivý človek.
"Dobre, decká. Nechám vás tu, porozprávajte sa, ja idem vybaviť nového sponzora, tak držte palce."rozlúčil sa s nami môj manažér a ja som s Jaderom zostala sama. "Tak kam pôjdeme?"po pár minútach ticha prehovoril.
"Tak čo tak ísť na kávu?"nakoniec rozhodol. Prikývla som a nasledovala ho. Bol naozaj pekný. Keď sa mi naskytol pohľad zo zadu užila som si ho, pretože tak krásne stavaného muža nestretne každý deň. "Byť vojakom nieje ľahké však?"odvážila som sa spýtať. "Nie nieje, ale splnil som si svoj životný sen a nikdy by som to nemenil."pousmial sa.
