Pretvárka

1.ON

Práve sme dostali kľúče od svojich izieb a konečne sme si po namáhavej ceste od autobusu zložili veci. Bol som taký vyčerpaný z cesty, že som sa rovno hodil na posteľ pri okne. Nie som žiadna fajnovka, ale určite by každého dorazil dvojkilometrový pochod s takmer pätnásť kilovou batožinou za sprievodu mojich hlučných spolužiakov.

Skoro som zaspal, ale začal so mnou prudko triasť môj dementný, poloretardovaný spolužiak Michal, a kričal,  že mám vypadnúť z jeho postele. „Ivan! Veď sme sa dohodli že pri okne budem ja!" Ochotne som vstal a sadol si na postel oproti. Spravil som tak preto, lebo som fakt nemal chuť sa hneď prvý deň pohádať, a navyše Miško je dosť narušený a zvláštny človek. Pôsobí celkom vyspelo, ale ako náhle začne v škole robiť pantomímu, a tváriť sa, že mu v sklenej bedni dochádza kyslík, tak si hneď spravíte na neho iný názor ako ten, že je vyspelý. 

Na izbe sme boli štyria. Ja, Mišo, Maťo a Peťo.  Začali sme si pomaly vykladať veci do dvoch drevených skríň, a keď sme boli hotoví, rozhodli sme sa s Peťom, že sa pôjdeme pozrieť po ostatných. 

Bývali sme vo veľkom hoteli vo Vysokých Tatrách, kde sme mali stráviť 5 dní. Každý rok chodia prváci v marci na pár dní do Tatier do školy v prírode. Účelom je vraj budovať kolektív alebo čosi také. Mne to bolo úprimne jedno, hlavne že sme sa neučili, a miesto toho strávili niekoľko dní v prírode.

Vyšli sme na chodbu a tam na nás čakala kopa zvedavých hláv, ktoré nakúkali do izieb. Vošli sme do prvej, ktorú sme uvideli, do izby hneď vedľa. Boli tam dve poschodové postele, stôl a to bolo asi tak všetko. A tak sme šli ďalej. V izbe oproti nám bola Verča a Emka, naše dve spolužiačky. Vyzerali celkom nahnevane, pretože im niekto vyfúkol izbu pre štyroch. Chcel som im zdvihnúť náladu, a tak som im navrhol, aby šli s nami prebádať zvyšok poschodia, kde boli izby. Keď sme ale vyšli na chodbu, ostali sme dosť prekvapení. Na chodbe totiž nebola ani noha. Všetci niekam odišli, a my sme si to ani nevšimli, pretože sme boli na konci chodby a nikomu sa neráčilo nám oznámiť nám, že tam už nemáme byť. Tak sme sa rozhodli ísť hore, pretože tam mala byť klubovňa. Keď sme boli už pri schodoch, uvideli sme niekoho, ako beží hore chodmi. Bolo to nejaké dievča. Bolo mi známe, ale nemyslel som si že je z nášho ročníka. Emka ju ale hneď spoznala a povedala: „Veď to je Nataša, od nás zo školy!" „Vy kde ste?" zakričala na nás Nata, „všetci čakáme dolu na vás!" V tom momente sme si všetci uvedomili že je štvrť na sedem a mali sme byť už dávno na večeri. Keď sme zišli dolu, všetky oči sa upierali na nás a zazlievali nám, že kvôli nám museli pätnásť minút dlhšie čakať na jedlo. Učitelia nám vyčistili žalúdky a konečne sme si sadli za stôl. Brali to tak vážne preto, lebo to bol prvý deň, a potrebovali nám povedať pokyny, a preto sme tam mali byť všetci a hlavne načas. Keď sme dostali teplú polievku a čaj, už sa celá situácia upokojila a my sme sa mohli  v kľude najesť.

Keď sme všetci dojedli, profesori nám vysvetlili ako to bude celé prebiehať, a všetky ostatné informácie. Keď skončili, poslali nás do izieb. Už som chcel stlačiť kľučku od izby keď sa ma niekto niečo opýtal. Bolo to to dievča, ktoré poslali po nás pred večerou. „Dobre že som sa vrátila, čo?" Ostal som zarazený, pretože som pred hodinou ani nevedel že existuje. „No, hej", nútene som sa usmial a chcel som sa otočiť keď zrazu znovu prehovorila. „Ach, prepáč, ty asi nevieš kto som," povedala sklamane, „som Nataša, hrám s Emou volejbal" Síce ani po tejto nápovede som nevedel kto to je, ale usmial som sa a poprial jej dobrú noc.