Rain = Pain

VIII.

A tak sa stalo.

Nechcela si nikomu ublížiť, chcela si sa len konečne oslobodiť a utiecť od toho temného mraku, ktorý ťa tak dlho prenasledoval.

Už nemyslíš na nič iné.

Tvoj boj sa skončil.

Voláš o pomoc.

Nikto ťa žiaľ nepočul, preto nikto neprišiel.... dokonca ani on.

Pomaly ťa to ničí.

Padáš na kolená.

Žiališ nad tým ako si sa správala... aj keď si vyzerala odmerane, tak predsa si len niečo cítila... nechcela si mu ublížiť, lebo si vedela, že už ťa vtedy niečo porenasledovalo a nedalo ti to pokoj.

Je už však neskoro... našiel si inú.

Máš chuť plakať, ale už nedokážeš zo seba vypustiť žiadnu slzu.

Stále prší.

Premoknutá si už do špiku kostí.

Kvapky ti pomaly stekajú to tvári.

Chytá ťa triaška.

Pozeráš na svoje poranené päste, snažíš sa vydať hláska, no ten sa už nenávratne stratil.

Bojovala si statočne.

Snažíš sa usmiať nad svojou statočnosťou, ale tvoje mimické svaly akoby stuhli, a grimasa v podobe jemného úsmevu, im pripadá neskutočne náročná.

Už ďalej nevládzeš.

Chceš byť voľná.

Nemá cenu už naďalej utekať a bojovať.

A tak si sa radšej vzdala.

Zatvorila si oči a nechala sa pohltiť čiernym mrakom.

Posledný nádych, posledné pomyslenie na ňho a bolo po všetkom.

Dokonca si dokázala vykúzliť ten náročný úsmev.

Vyzerala si tak uvoľnene a konečne šťastne.