Augurujova pieseň (HP FF)

0.

Vždy ma fascinovalo toto miesto, stačilo si len sadnúť byť ticho, pozorne počúvať, pozerať a vlastne zapojiť všetky zmysly, povedal by som, že stačilo vnímať...

Ľudia.

Para.

Prach.

Slová.

Hodiny, čo neúprosne odpočítavali zostávajúci čas.

Všetko to tvorilo akýsi chaotický celok.

A ak ste boli dostatočne tichý, tak ste mohli počuť, vidieť a cítiť tie najrozličnejšie príbehy.

Plazili sa k vám a vrývali sa vám pod kožu, ale to samozrejme nepochopí niekto kto na tom mieste ešte nebol.

Bolo to v skutku kúzelné miesto.

Skutočne čarovné nástupište 9 3/4.

Ale tí ľudia, ktorí tam tak dychtivo čakali na  budúcnosť,  či len postávali a túžili pocítiť závan nostalgie boli ešte zvláštnejší než samotné miesto.
Ľudskí na prvý pohľad, no predsa sa v nich skrývalo čosi viac.

V momente keď na nástupište prišlo to smutné dievča zacítil som záchvev skvelého príbehu.

Viete, je a vždy bolo veľa druhov smutných ľudí a toto dievča patrilo k tým najpozoruhodnejším.

Aj z tej diaľky, z ktorej som ju pozoroval som videl jej smutnú zhrbenú siluetu utopenú v žltom svetri.
Videl som jej smútok z diaľky ale keď som podišiel bližšie, usmievala sa na svoje ponožky, ktoré jej trčali z ošumelých poltopánok.
Keď však zdvihla pohľad a zahľadela sa niekam do diaľky mal som možnosť vidieť jej oči, ktoré vôbec nepasovali k jej tvári.
Sivé oči boli staré, smutné a ubolené, zatiaľ, čo jej bledá tvár pôsobila až primlado (detsky), veselo a sviežo.
Videl som jej smútok aj cez veľký žltý sveter, cez skackavú chôdzu, aj cez úsmev na tvári.

V tej chvíli som nevedel, kto to je, ani prečo je smutná, prečo je sama, prečo na vozíku s kuframi do frasa vlečie malú zlatú rybku v zaváraninovej fľaši a už vôbec som netušil prečo má každú ponožku inú, ale to bola tá chvíľa kedy som sa rozhodol rozprávať jej príbeh.
Jediné, čo vám však môžem teraz prezradiť je to, že toto dievča sa volalo Millie.

Ja v jej príbehu  budem však vystupovať len ako rozprávač, pretože koniec koncov nikdy som ani nič iné nebol, ale za to štyria nerozluční priatelia, ktorí sa už obďaleč stihli privítať, k nemu neodmysliteľne patria, ale v tedy o tom nikto z nich netušil.

Oni nepôsobili až tak záhadne, alebo dokonca zvláštne ako to bolo u Millie a predsa si ich hneď každý všimol zatiaľ, čo ju som si všimol asi len ja a jeden vychudnutý chlapec s hlbokými jazvami na tvári.
Ten chlapec sa volal Remus Lupin a jeho oči boli tiež staré a unavené, ale v týchto čokoládových očiach bolo toho viac, mali iskierku nádeje, ktorá sa v nich objavila vždy, keď bol s priateľmi.
Remus horlivo debatoval so svojím vysokým priateľom a iskra v jeho očiach pohlcovala všetok smútok a utrpenie, akoby sa to všetko rázom vytratilo.

Ten vysoký chlapec so sebaistým postojom nemohol byť nikto iný, ako sám Siriu Black. Sivé nič nehovoriace, priam ľadové oči zabodával do priateľa a neustále si naprával svoj účes, aby nedajbože čo i len jediný vlas z jeho dlhej hrivy neodstával na zlú stranu.