Orphans

Prológ

"Prosím, nie! Nechajte ma pri mame! Chcem tu zostať!" kričala na mňa moja 6 ročná dcérka Grace. Pozerala som sa na to celé len z balkóna. Nechystala som sa nič urobiť. Síce mi slzy stekali po tvári, musela som ju tam dať. U mňa by nebola v bezpečí. Síce teraz trpí, no ona je silná a zvládne to. Zvykne si na život bezo mňa. Bude jej tam lepšie.

Grace: 

Sedela som v aute, ktoré ma viezlo, niekde, kde nikoho nepoznám. Na miesto, kde nebude moja mama. 

"Kedy uvidím moju mamu? Ako dlho tam budem?" opýtala som sa so slzami na krajíčku jednej tety ktorá sedela vedľa mňa a držala mi ruku. Bolo pre mňa ťažké rozprávať, zakazoval mi to plač. Môj hlas sa zasekával. 

"Zlatko, myslím že svoju mamu už neuvidíš. Je mi to ľúto ale ona ťa nechce." vyslovila to s ľútosťou v hlase. Ako.. Ona sa.. Ona sa ma vzdala?! Slzy sa menili na vodopády. Jedna strana Grace mamu milovala, no druhá nenávidela. Bola som zmätená. Ďalej som nemala chuť sa s ňou o tom baviť. Otočila som sa smerom k oknu a sledovala som miznúce autá, domy či rodiny. Mama, otec a deti. Teraz to už ja nezažijem. Nikdy nezažijem tú lásku ako oni. Ako im závidím. 

Zastali sme pred obrovskou budovou. Vystúpili sme a pomalým krokom sme sa k nej približovali. 

"Môžeme?" prikývla som. Otvorila bránu a následne aj dvere. Vstúpili sme dnu. Biele steny. Zrazu okolo mňa preleteli dvojičky staršie odo mňa.

"Hej, Layla, Holly, pozdravte Grace a poukazujte jej to tu" zakričala na nich. Usmiali sa na mňa a pohodili rukou na znak, že mám prísť k nim. Nesmelým krokom som pristúpila k nim.

"Ahoj Grace. Ja som Holly a toto je moja sestra Layla. Sme tu už druhý rok. Poď poukazujeme ti to tu, potom sa pôjdeme hrať čo ty na to?" ozvalo sa ku mne hnedovlasé dievča. Mala úžasné vlasy. Mala ich po brucho, a zapletené v dvoch vrkočoch. Vykročili sme a začali mi to tu ukazovať.

"Vám rodičia nechýbajú" skočila som im do reči. Veľmi ma to trápilo a ony boli také. Pokojné. Nechápala som tomu.

"Nie, my si na ňu ani veľmi nepamätáme." aháá už viem čo v tom je. Vyletela mi znova slza. "Neboj, zvykneš si. Je tu naozaj dobre." usmiali sa na mňa a pokračovali vo vysvetľovaní. 

"Tak a toto je hracia miestnosť. Posledná ale najväčšia miestnosť v tomto dome. Tu sme asi najčastejšie. Teda my, tí menší" zachichotala sa Layla. Začali mi rozprávať mená všetkých detí ktoré tu boli. Nevnímala som ich, pretože moje oči a pozornosť patrili jednému chalanovi. Bol v rohu na kresle a hral sa. Sám. 

"A.. Kto je toto?" opýtala som sa na neho a ukázala som prstom. Holly ma čapla po ruka.

"Tu sa ukazovať prstom nesmie. Keby to videla pani Greyová, dostala by si 5 na zadok." zamračila sa. Ale po chvíli sa usmiala a odpovedala na moju otázku. " Toto je Lucas. Je to chalan ktorý odkedy prišiel, s nikým sa nehral. Je divný. Bude lepšie ak sa k nemu nebudeš približovať." 

Zaujal ma. Nie len že mal čierne vlasy a zelené oči. Ale tým, že je tajomný. Chcela som sa s ním spoznať. Ale prečo by chcel mladšie čiernovlasé dievča s modrými očami? 

"Dobre ďakujem." 

"Ideme sa hrááť!" vykríkli naraz a ja som sa zasmiala a utekala som za nimi. Celý čas som rozmýšlala len nad ním. Dávam si sľub, že keď budem mať 14, prihovorím sa mu a budem sa s ním snažiť spoznať. Sľubujem, že sa s ním spoznám a že mu zmením pohľad na svet.