Orphans

1.časť

O pár rokov neskôr:

"Všetko najlepšie, Grace!" áno, presne tak. Dnes mám narodeniny. Už som tu ôsmy rok. Rodičia mi už nechýbajú. Je mi tu dobre. Mám tu skvelých kamarátov a aj pani Greyová je na mňa super. Teda, parkrát ma čapla po zadku alebo mi zakázala niečo čo ostatný smeli, vedela som, že to robí pre moje dobro. Zvykla som si tu. Ako mi povedali Holly a Layla. Stali sa z nás dobré kamarátky. Ale našla som si tu aj moju najlepšiu kamarátku. Modrooké dievča s bloňďavými vlasmi po zadok menom Brianna, prišla pár mesiacov po mne. Padli sme si do oka. Máme izby vedľa seba, čo nás úplne spojilo. Vedela aj o mojej stávke ktorú som si dala pred pár rokmi. Povedala mi že je to bláznivé ale že mi drží palce. Za tie roky sa tu toho veľmi nezmenilo. Len prišli nové deti, a deti ktoré dovŕšili 18 rokov, odišli. Ja si tu pobudnem ešte 4 roky. Dnes, je ten deň kedy nastal môj čas. Od dnes sa snažím nadviazať kontakt s Lucasom. Každý stoji pri mojej torte a je šťastný, len on sedí na svojom obvyklom mieste a číta si knihu.
Nechcela som aby tam sedel sám. Podišla som k nemu a pozrela som sa mu do knihy.
"Čo čítaš?" opýtala som sa a on na mňa uprel zrak. Pozerala som sa mu do jeho úžasných oči, no nevidela som tam vôbec nič.
Neodpovedal. Zrak znova spustil na knihu a začítal sa do deja.
"Ja len..​Nechcem aby si tu sedel takto sám. Nejdeš k nám?"
Stále neodpovedal.
"Tak chceš aspoň tortu?" nevzdavala som sa.
Konečne zdvihol zrak od knihy. Mal vážnu tvár.
"Čo ak by si si ma nevšimala ako doteraz?" prečo som si myslela že mi povie niečo iné?
"Pretože až teraz som si uvedomila, že iba ty tu nemáš kamarátov."
" A ani mi nechýbajú" odpovedal a ja som nevedela čo povedať.
"Grace, poď tu, zablahoželame ti!" počula som ako na mňa kričí pani Greyova.
"Ešte sme neskončili, Lucas" zakričala som za ním.
"Ver že skončili" jemne si pomrmlal.

Celý čas čo mi blahoželali, som bola myšlienkami pri Lucasovi. Ako môže byť tak sám? To mu nikto nechýba? Ako sa k nemu dostanem?

Trápilo ma to až do večera, kde som na to prišla. Napíšem mu list. Už aby som začala.

Tak ako začnem? Hmm..

Milý Lucas.​
Neviem prečo sa hráš na nedostupného. Odkedy som tu prišla túžila som sa s tebou zoznámiť. Prišiel si mi veľmi tajomný a zaujímavý. Rozprávať sa so mnou nechceš tak ti aspoň píšem na tento útržok papiera.
Dúfam že si to prečítaš a budeme kamaráti. S pozdravom, Grace Leewnova.

Zabalila som list do obalky na ktorú som dopísala nápis: Pre Lucasa.
Podišla som k jeho izbe a snažila som sa list vopchať do úzkej, malej diery ktorá bola medzi podlahou a dverami. Už už som to tam mala, no vtedy sa otvorili dvere....​

"A.. Ahoj" povedala som nervózne, keď som ho videla stať nado mnou.
"Čo tu robíš?" ako vždy, pokojne odpovedal. Nechápem ako nemôže prejavovať ani štipku emócií.
"Ja..​Prišla som ti tu dať tento list" postavila som sa a podala som mu obálku.

Lucas striedavo hádzal oči raz na mňa a raz na obálku. Zrazu sa otočil a zabuchol dvere. Sklamane som sa pobrala na svoju izbu. Cestou som znova rozmýšľala ako sa k nemu dostanem.

Nenapadalo ma vôbec nič.
"Ako môže byť taký... Ani ma nenapadá žiadne prídavné meno na neho" Zaborila som hlavu do vankúša a rozhodla sa zaspať. Však aj zajtra je deň.

°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°

Sedí na obvyklom mieste a pozerá do blba. Pritom pije čaj.

"Ahoj" prisadla som si k nemu. Hneď jeho pohľad presmeroval na mňa. Keď zistil kto mu skazil samotarsku chvíľu, prekrutil očami.

"Grace do pekla. Ako ti mam povedať, že nikoho nepotrebujem? Už sa snažíš mesiace!" skríkol tak, že sa vo mne niečo zlomilo. Netušil, že som ho mala rada. Chcela som niečo povedať, no nemala som slov. Radšej som sa zahanbene postavila a odišla som od neho. Ma pravdu. Už som sa nasnažila dosť. Končím!