Ahoj všetkým, ktorí si to prečítajú. Niečo z mojej dielne :D. Poprosím vás nehádzať po mne paradajky kedže toto je stále jedna z mojich prvých jednodieloviek/poviedok. Koment a rate by potešil :D Enjoy!! :)
************************************************************************************************************
Správa, že Cas sa chce vrátiť späť do neba aby všetko napravil nás zaskočila. Nereagovali sme takmer minútu. Dean sa prebral ako prvý a spustil rozhorčene, ale stále tak akosi milo a poučujúco. Pripomenulo mi to mamu, to ako mi vždy dohovárala nech nevystrájam.
"Cas, buddy. I know you want to fix it but almost all of them will try to kill you. I don´t want to live in fear after all. I´m worried about you!"
Dean mal pravdu. Po tom ako ho Metatron oklamal ho chcelo zabiť viac ľudí/anjelov/démonov ako jeho so Samom.
"Rozumiem ti, ale...." ozvala som sa tichým hlasom.
"Ale?" skrčil obočie anjel a natočil hlavu na bok len tak ako to vie on keď niečomu nerozumie.
"Snažíme sa len povedať, ja, Dean a (Y/N) - bojíme sa o teba. You´re our friend. More than that!"
"You´re family, Cass" povedal Dean a smutnými očami ale s odhodlaným výrazom v tvári mu hľadel do očí. S malým úsmevom sa Cas pozrel aj na mňa so Samom. Prikývli sme.
Dean mal pravdu. Castiel nebol len priateľ. Bol viac ako najlepší priateľ - bol rodina. Vždy sa objavil keď sme potrebovali pomoc. Tak nenápadne až pár z nás vystrašil na takmer na smrť.
Vopred sme vedeli, že ho nepresvedčíme aby zostal. Vzbúril sa, vedel čo ho čaká ak si nedá pozor. Išiel na smrť. A on to vedel. Dean to vedel, Sam. Len ja som to nechcela prijať. Jednoducho nie.
"Cas, please" sklopila som hlavu. Viem, že odíde tak či tak.
"I must fixed it, sorry" Neudržala som vzlyk, ktorý spustil moje slzy. Citíla som ich pohľady.
"(Y/N... " ozval sa Sam. Vedel čo pre mňa Castiel znamená. Bol viac ako rodina. Bol ako môj anjel strážny.
"Cass, listen up-" začal Dean. Anjel mu však nedokázal venovať pozornosť. Vrhla som sa naňho a poriadne ho objala. Možno to bude posledné objatie, ktoré mu dám. Po chvíľke Cas nerozhodne položil svoje ruky na môj chrbát a pritisol ma k sebe. Plakala som. Hlavu som skryla do jeho hrude a vdychovala tú tak jeho typickú vôňu. Jednu ruku presunul na hlavu a chlácholivo ma ňou hladil. Takto sme tam stáli pár minút kým sa nepridali aj bratia. Jeden z jednej strany a druhý z tej druhej.
Stáli sme tam všetci štyria v objatí a utešovali sa navzájom. Vedela som, že aj Dean plače, ale snaží sa byť silný. Pre nás všetkých. Sam vedľa mňa poťahuje nosom čo len značí, že ani jemu nie je Castielov osud voľný.
"Cas please, daj vedieť keď to skončí, že si v poriadku, okay?" Spýtala som sa keď som bola už jediná v anjelovom náručí.
Prikývol, naposledy ma silnejšie stisol. Venoval mi bozk na čelo a potom čo sa odtiahol za ním zostal už len zvuk šuchotajúcich sa krídel vo vetre.
