Shadows Into Lights

Prolog

   Bola to tma. Nie tá tma, ktorá keď zavriete oči a po chvíli ich otvoríte zmizne, ale tá ktorá sa ťahá ako hmla na všetko a všetkých na ktorých dočiahne. Taká, čo pohlcuje všetko.  A už len pohľad na ňu vháňa do duši strach. V tme žijú tie najstrašnejšie a najhoršie tvory, ktoré leň čakajú kedy môžu vyliezť z úkrytu a zaryť si svoje veľké škaredé pazúry do tvojej kože. Táto tma pohlcuje úplne všetko okolo mňa. Stromy, polia, potok pri ceste, kde sa valila ďalej a ďalej do diaľky voda, ľudí okolo mňa, ktorý sa tvárili že sa nič nedeje v tomto svete plnom klamstiev a predsudkov ba dokonca aj nevinné zvieratá, ktoré sa pásli dole pod údolím. Až kým pomaličky nepohlcovala mňa. Najskôr pomaličky, pomaly ako keď dieťa skúša novú hračku, či mu neublíži. A potom takou rýchlosťou ako keď sa vlk hná za svojou korisťou. Nebolelo to. Nedalo sa cítiť skoro nič, až na to šteklenie. To malé šteklenie ako keď vám mačiatko prejde okolo holej nohy. Zdalo sa akoby som to vôbec necítila. Akoby sa vôbec nič nedialo a ja som bola vo svojej teplej veľkej posteli. Tam kde upadám do tých najkrajších a  zároveň najhorších snov môjho života, ktoré ma sprevádzajú po zvyšok môjho života. 

       Každým jedným nádychom ma to ťahá hlbšie a hlbšie do tmy. Nechám sa ťahať touto tmou a rozmýšľam ako sa to tak zvrtlo a ja som sa dostala až sem. Žijem v tomto svete dlho a všímam si ako sa k ľudom okolo mňa, ktorý sem vnikli, pomaly zakráda smrť a tie veci ktoré by si nikto všímať nemal. Raz za to všetko zaplatím. 

       Tá tma ma pohlcuje stále viac a viac. Akoby som to pomaly nebola ja. Ale nesmiem sa ňou nechať chytiť. Nie tak ako on. Ten muž, ktorý ma naučil všetko vďaka čomu žijem. A vďaka komu stále môžem pomáhať ľudom ktorý o tomto svete nič nevedia aj keď ja som tu a oni tam.