Shadows Into Lights

Časť 1

Vieš, všetko sa to začalo tak náhle. Ani som si nestihla uvedomiť, ako rýchlo sa môžu veci pokašlať, keď človek nedáva pozor. Ako rýchlo môže človek prísť o všetko, bez toho aby stihol čokoľvek urobiť. Ako rýchlo sa môže všetko pokašlať...

Všetko sa to začalo v jeden letný deň, keď moji rodičia, ako každý deň, odchádzali do práce. Pracovali zväčša v noci v nejakej firme na ktorej meno si už ani nepamätám. Otcovi niekto volal, že ich súrne potrebujú a preto nečakali. Povedala by som, že tá osoba čo mu volala strašne naliehala, pretože som z jeho telefónu počula priškrtené vzlyky. A keďže som nedávno dovŕšila 18 rokov mohli sme doma zostať s mojim bratom bez pestúnky. V tedy mal 5 rokov a ja som s ním ostávala sama dosť často. Cez deň to ani tak nevadilo, pretože cez deň sa dá vymyslieť veľa vecí na zabavenie malého dieťaťa ale večer je to už ťažšie.

Rodičia odišli okolo šiestej a my sme nevedeli, čo máme robiť. Dylan si zobral farbičky a papiere a začal si kresliť v obývačke. Mne to len vyhovovalo a zapla som si popri tom aj televízor. Nič poriadne tam nedávali, ako vždy však? Zapla som si na telke simpsonovcov a sadla si k bratovi.

,,Čo to kreslíš Dylan?" spýtala som sa ho a potľapkala ho po hlave. Pozrel na mňa a len mykol plecami v znamení, že nevie. Nebol veľmi zhovorčivý, ale pripisovala som to k tomu, že je unavený. V tedy som ešte nevedela čo príde. Keby viem, už dávno predtým by som sedela v aute aj s bratom. Ale o tom, čo sa stalo, vám poviem potom.

Na poschodí som počula divné zvuky. Akoby tam niekto chodil. Mala som z toho strašne divný pocit. Rozhodla som sa, že sa tam pôjdem pozrieť. Pozrela som sa na Dylana a vydala sa hore schodami. Prebehla som všetky miestnosti na poschodí a prehľadala všetko čo sa dalo. Nikto nikde. S pocitom spokojnosti som sa chcela vydať naspäť k môjmu bratovi do obývačky, ale zastavilo ma svetlo vychádzajúce z mojej izby. Myslela som si, že som všetko zhasla, povedala som si v duchu a išla som do izby. Na posteli mi ležal papier s uhladeným písmom. Pozrela som sa naň, toto písmo poznám.. Kde som ho už videla? Prebehlo mi hlavou. Nemala som veľmi možnosť sa tomu venovať, lebo som z obývačky počula krik môjho malého brata. Neváhala som ani minútu a utekala za ním. Jeho krik sa mi v hlave rozliehal ako siréna, ktorú sa nedá vypnúť. Ten pocit, ktorý som v tom momente pocítila sa nedá ani opísať. Bolo to niečo medzi vytrhávaním žalúdku a vŕtaním do mozgu. Ako keď sa vám do kože na bruchu vrýva skalpel s jedom na ostrí.

Nebola som si istá za aký čas som k nemu dobehla, ale v tej dobe už nekričal. Podľa mňa už ani nemohol. Stál v kuchyni pred posuvnými sklenenými dverami, ktoré viedli na záhradu. Ústa mal otvorené a jeho oči.. Jeho gaštanové oči stmavli od strachu. Prštekom ukazoval na záhradu, kde bola taká tma, že som nevidela ani len bazén, čo máme 5 metrov od dverí. Rýchlo som si k nemu kľakla a hladkala ho na ruke. Snažila som sa ho aspoň trošku upokojiť. Nevedela som, čo mám v tom momente robiť. Obzrela som sa za seba či náhodou niečo neuvidím, ale nevidela som ani ň.

,,Dylan.. Dylan, čo tam je?" už nekričal. Slzy sa mu z očí gúľali ako z vodopádu. Silno som ho objala. ,,Musíš mi povedať, čo si tam videl... Musíš, inak ťa neviem ochrániť." povedala som a pozrela som sa mu do malých očiek.

,,T-tma... Vi-videl som a-ako sa v-vkráda dnu..." povedal trošku usmrkane. Rozprával divne. Akoby sa bál že ho zje..

,,Neboj sa. Je to len tma. V tme sa dajú zapnúť svetlá, aby ju ich žiara odpudila. Nemáš sa jej prečo báť. Navyše som tu. Dobre?" snažila som sa ho upokojiť, ale popravde som to asi viac zhoršila.

,,Nie.. Pri-prihovorila sa mi... Má-má mamičku aj o-ocina... Už.. už sa domov ne-nevrátia." začal plakať ešte viac. Neverila som vlastným ušiam. Ako mohol niečo takéto povedať 5 ročný chlapec? Odkiaľ to má? Ale teraz som to riešiť nemohla. Nemohla som ho nechať v takomto stave. Rozhodla som sa, že ho nejak dostanem do postele a potom zavolám rodičom. Predsa ma to vydesilo.