Every Moment Matters

#1 všetko má svoj začiatok

Utrela som si slzy, ktoré mi stekali po lícach v úzkych potôčikoch už hodnú chvíľu. Neviem, ako dlho som tu sedela, ale viem, že to muselo byť naozaj dlho, pretože slnko už dávno zapadlo a pomaly sa stmievalo.

"super Aubrey," povedala som si pre seba, keď som sa postavila a oprašovala som si zadok od kúskov trávy a ihličia, ktoré sa mi za ten čas, čo som na nich sedela prilepili na kraťasy. Les za mnou pomaly tmavol, dokonca aj ten, ktorý bol v doline predo mnou. Stála som sama na malej čistinke, či dokonca malom skalnom útese, ktorý je akýmsi koncom brál, nie je odtiaľto práve najlepší výhľad na okolie, no výhľad, ktorý tu je...je aj tak dych berúci.

Venovala som posledný pohľad na dokonale krásny obraz, ktorý si dnes pre nás pripravila príroda - na oblohu, ktorá po západe slnka ostala zafarbená na červeno a postupne bledla do oranžovej. Otočila som sa a vydala som sa na cestu tmavým lesom, ktorý mi naháňal strach viac ako obyčajne. Možno to bolo tým, že som tu nikdy predtým nebola tak dlho.. a možno to bolo tým, že dnes bol proste zlý deň...

"Do pekla!" vykríkla som, keď predo mnou z ničoho nič prebehla srnka. bola som tak zamyslená, že som ani nepočula zvuky padajúcich kamienkov, ktoré sa kotúľali dole svahom, keď po nich srnka skočila. Pridala som do kroku. To nezvyčajné ticho, ktoré v lese bolo mi naháňalo strach. Už som chcela byť doma, v bezpečí izby, kde nie sú žiadne srnky a ani tmavý les...

Hlavou mi behali myšlienky tak rýchlo a husto, že som si ani neuvedomila, kedy som vyšla z tmavého lesa na jeho okraj a videla som na asfaltovú cestu, ktorá popri ňom viedla. Trochu som spomalila, už sa nemusím ničoho báť, ľudia už sú blízko. Strach zo mňa pri tejto myšlienke naozaj opadol. Vybrala som z vrecka na kraťasoch iPod a pustila som si pesničky, aby mi cesta domov ubehla rýchlejšie. Ako som už bola zvyknutá, cesta trvá 3, nanajvýš 4 pesničky, čo nie je až také hrozné.

"mala by som si už konečne spraviť nejaký playlist.." napadlo ma, keď som prepínala už asi piatu pesničku, ktorá sa mi na môj pochod po asfalte nehodila.

"kašlem to" zamrmlala som si popod nos a strčila iPod so sluchátkami späť so vrecka.
"no tak čo, prejdeš sa bez hudby, je veľa takých ľudí. jedenkrát to zvládneš" opakovala som si v hlave. A naozaj som to zvládla, namiesto textov pesničiek mi behali po hlave všetky možné veci, takže mi cesta ubehla ešte rýchlejšie, ako s pesničkami. Odomkla som si dvere, vyzula som si tenisky, hodila ich do botníku a vybehla som do izby, kde ma už na posteli čakal mobil aj notebook. Mobil som nechala doma, potrebovala som sa trošku odreagovať od "fejsbúku". Zvalila som sa na posteľ vedľa notebooku a zobrala som do ruky mobil. Čakalo ma niekoľko upozornení z fb, instagramu a pár správ na messengeri, na ktoré sa mi vôbec nechcelo odpisovať, zaujala ma len jedna. bola od spolužiaka. Spolu sme totižto išli na výlet do Brna s úplne inými triedami, ako bola tá naša. My dvaja a 40 neznámych ľudí.

Mike: cau co si beries zajtra
Aubrey: ahoj, nič len niečo na jedenie a peniaze, ideme sa tam uliať, nie tam týždeň stanovať.
Mike: sak jasne ja sa len tak pytam zoberem aj tablet mozeme pozerat po ceste.
Aubrey: okej, vezmi ho, aspoň nám rýchlejšie ujde čas.

Hoci Mike ešte niečo napísal ani som si to nečítala. Mike je jeden z mojich obľúbených spolužiakov, originál sa volá Michael ale mne sa viac páči Mike, pretože tak sa volá aj môj obľúbený hudobník, Mike Shinoda z Linkin Park ( a aj ten je dokonca Michael!!). A podľa mňa je teplý akože ten môj spolužiak, nie Shinoda), no on tvrdí, že nie je, tak snáď raz zistím, kde je pravda. Mobil som späť odložila, zobrala som si obrovské tričko, ktoré som pred pár rokmi zobrala otcovi zo skrine a išla som do kúpeľne. Nutne som potrebovala horúci kúpeľ s penou, kde by som sa mohla trošku uvoľniť a prestať stresovať z toho výletu do Brna.
Možno by na tom nič nebolo, keby som nebola jediné dievča, ktoré malo byť v autobuse smerujúcom do Brna...

...toto je len úvod do deja... :) snáď sa vám bude páčiť. :)