Pamätáš ?

1.

Pred rokom

Vnímala som len moje slzy, ktoré sa predierali von a ja som ich nemohla zastaviť. "Adam povedz mi prosím prečo? Ničíš tým život nie len sebe ale aj ostatným. Spamätaj sa prosím." neskutočne som naňho kričala. On sa na mňa pozrel a zasmial sa. "To čo bolo už nie je Emm a ty s tým nič nespravíš. Vybral som si iný život, iných ľudí a pochopil som že takto som šťastný." Pozeral sa mi do očí a videla som v nich prázdno. Žiaden cit ani žiadnu lásku. "Naozaj naše priateľstvo zahodíš iba pre tú sprostú marihuanu? Veď je to nelegálne! Prídeš tým úplne o všetko." Už som nevedela ako ďalej. Mala som chuť mu streliť facku nech sa konečne preberie. "Emm je to môj život, moja vec, môj problém. Už sa do mňa nestaraj. Máš svoj život tak sa staraj oň a mne daj pokoj." Keď to povedal myslela som že sa zosypem. Rýchlo som sa však spamätala. Moja ruka mu však vystrelila poriadnu facku. Sama som si to v tom momente neuvedomila. Pozrel sa na mňa prekvapene. Ja som sa však otočila a odišla od neho preč.

Dnes

Zobudila som sa celá spotená a lapala som podychu. Zas ten sen. Nemôžem sa ho zbaviť ododňa ako som stratila Adama. Tak strašne mi chýba. On ma však zrejme už nepotrebuje vidieť. Dnes je to rok. No ja som sa s tým ešte nezmierila.

,,Cŕŕn, cŕŕn!" Z premýšľania ma vytrhlo zvonenie telefónu. Volala mi Zoe, že ma o desať minút čaká pred domom. Musela som sa upokojiť. Nechcela som aby ma videla plakať. Ona totižto o Adamovi nevedela. Rýchlo som teda vstala z postele a bežala som sa obliecť. Obliekla som si biele roztrhané rifle, oranžové nike tenisky a čierne tričko. Následne som si spravila hygienu a jemne sa nalíčila. Zrazu sa ozval zvonček. Bežala som rýchlo po schodoch dole do kuchyne kde som si zobrala nachystanú desiatu. Naši už boli dávno v práci ako každé ráno. Zobrala som kľúče a vybehla von. Tam ma netrpezlivo čakala Zoe. Hneď som ju objala. Potom som zamkla vchodové dvere a pobrali sme sa do školy.

Pred školou nás už čakal Alex. Je to náš najlepší kamarát. Rozbehla som sa k nemu a silno ho objala. ,,Kde je Leo?" Vzápätí sa ozvala Zoe. Leo bol tiež náš najlepší kamarát. Tvorili sme takú nerozlučnú štvorku. Pre Zoe však len kamarátom nebol. Veľmi sa jej páčil. Chce ho od kedy sme sa videli prvý krát v tejto škole. A to už je viac ako rok a pol. Asi neviete ale sme druháci na gympli. Prvý polrok je už úspešne za nami a je už február čiže ja mám v piatok narodeniny.

,,Išiel za Melany." Odpovedal na Zoenu otázku Alex. Zoe zosmutnela. Alex ju silno objal. Všetci sme dobre vedeli že Lea veľmi chce len Leo to akosi nevedel. S Melany chodí už 2 mesiace. Nikto ju však z našej skupiny nemá rád preto ju za nami ani neberie. Melany je barbie triedy. Je nafukana, bohatá ale pritom strašne škaredá a sprostá. Nechápem čo na nej Leo vidí. Asi je dobrá len v posteli.

,,Mali by sme ísť" upozornila som ich keď zazvonil zvonček na škole. Rýchlo sme teda bežali do triedy. Posadili sme si na miesta. Ja so Zoe do predposlednej lavice pri dverách a za nás Alex, ktorý sedel sám keďže sa Leo presadil za Melany. Jaj tak som to dievča neznášala.

Do triedy zrazu vošla profesorka triedna. Všetci sme na seba začudovane pozerali. Mali sme mať predsa matematiku a tu nás triedna neučí. Všetci sme sa postavili a potom si zas sadli. Triedna sa postavila do stredu tabule a začala rozprávať. ,,Dnes mám pre vás dúfam, že príjemné prekvapenie. Budete mať nového spolužiaka. Má 18 rokov a prestupuje na našu školu až z ďalekého veľkomesta. Správajte sa k nemu milo a začleňte ho do kolektívu." Ja a Zoe sme na seba hodili spýtavi pohľad. Zrazu sa otvorili dvere. A do triedy vošiel náš nový spolužiak. Prišlo mi zle. Skoro mi srdce vyskočilo z hrude. Cítila som sa ako keby mám každú chvíľu umrieť.