Little bunny

Raňajky

Obyčajné: Eren
Tučné: Levi

Ako každé ráno si sadám za stôl v jedálni s čajom a sledujem dianie okolo...som Levi Ackerman.. kapitán v tejto bohom zabudnutej diere... nastúpil som ako kadet s "obyčajnej rodiny kde boli všetci normálny.." až ne moju matku... otca podviedla a z toho som vznikol ja malý chlapec s uškami a chvostíkom zajačika. No teraz keď si prehrabnem vlasy necítim mäkké ušká ale len pahýle... hrubo odstránené zvyšky mojich zajačích ušiek... poznačilo ma to a moc to bolí keď si na to spomeniem...
Skrývam pred svetom veľa.. od ušiek cez moju skutočnú povahu až ku citom... citom k niekomu z tých malých parchantov... presuniem pohľad naň s stretnem sa s tým jeho... Eren..

Znovu.. znovu tie jeho modrošedé oči... Levi toto mi nerob... zdvihnem kútik a darujem mu usmev aj keď viem že mi ho neoplatí... pohľad má podľa veľa kadetov nekompromisný.... prísny.. no ja tam vidím viac než to... smútok, strach, neistotu... maličký kúsok dôvery a to posledné neviem identifikovať... láska? Ale ku komu... rozhliednem sa čim opustím jeho oči... Díva sa na mňa na nikoho iného..
Po raňajkách si ma zavolala Hange..."Dneska mi budeš pomáhať ty..." zaškerí sa a dá mi do ruky zložku... "Pre Leviho..."  usmeje sa a ja vykročím k jeho kancelárii....

Vrátim sa k sebe do kancelárie som celkom unavený ale mám vela práce... príde mi ľúto tak prejdem do spálne a zo šuflíka pri posteli vyberiem čelenku s uškami a nasadím si ju... sadnem si ku papierom a začnem si robiť povinnosti no skôr ako sa do toho poriadne pustím spadne mi hlava a zaspím na stole...

*klop klop*
"Heichou? Pane?" Nič... skúsim to znovu.. nič... opatrne teda otvorím dvere a vojdem dnu... "Pane?" Zašepkám a keď prídem k jeho stolu, všimnem si tmavej čelenky s uškami v jeho vláskoch... opatrne položím na stôl spisy a chvíľku naň s úsmevom hladím... je rozkošný príde mi teraz pokojný... už som na odchode no to by som ale nebol ja keby náhodou nezhodím pár vecí zo stola...

Preberiem sa na menší rachot a okamžite vystrelím do sebu... pozriem na osobu predomnou... "Ere...?" dôjde mi že mám na hlave ušká... zľaknem sa a strhnem si ich z hlavy, vyľakane naň pozriem a okamžite sa snažím dostať do spálne... keby mi tam ale nestál Eren..

"Pane... Heichou.." postavím sa pred neho a sledujem jeho vyľakaný výraz... "ah.. Levi.." chytím ho za tváre... "ja...ja...ja... pusť ma prosím..." zaliká sa so slzami na krajíčku...

Po 3 mesiacoch je tu znovu moje práve ja... vytrhnem sa mu a zamknem v izbe... na plno sa rozplačem a dám si späť uška...

"Levi!.." začnem búchať na dvere "Levi otvorte mi!" No z druhej strany počujem len vzliky
"Levi no tak... veď sa nič nestalo.." šepkám mu spoza dverí.. "nemusíš sa skrývať... nie predomnou... kľudne sa mi zdôver... nemusíš sa báť.." usmejem sa..

"Choď preč..." zavzlikam...  vstanem a pootvorim dvere... "Nechaj ma prosím... Choď preč..a nikomu nič nehovor.." zavzlikam... dvere zatvorím a zamknem...