Bežím. Mráz mi behá po chrbte a zároveň mi z čela steká pot. Neviem či to zvládnem. Neviem pred čím alebo pred kým utekám. No utekám a nezastavujem sa. Bojím sa obzrieť dozadu. Netuším prečo sa tak bojím. Chcem, tak veľmi sa chcem obzrieť no niečo mi hovorí neobzeraj sa. Cítim ako sa mi celé telo chveje. Chvíľami mám pocit, že utekám sama pred sebou. Niečo začujem. Neviem prísť na to, čo počujem no po chvíli tuším, že to je hlas, ktorý volá moje meno. Vábi ma. Vietor začne fúkať silnejšie. Fúka tým smerom, z ktorého počujem hlasy. Znamenie? Nezmysel. Na takéto veci neverím. Neverím, no aj tak ho nasledujem a nechávam sa unášať smerom vetra. Cítim ako ma hladí po celom tele. Odrazu ako keby som vytvárala s celou prírodou vzťah. Vzťah, ktorý nejde opísať slovami. Vzťah, ktorý pochopí iba ten, čo sa naučí načúvať prírode a pozná jej tajomstvá. Nevnímam nič naokolo, no po chvíli sa potknem a začnem padať. Padám do tmy. Prenasleduje ma vlastný tieň a hovorí mi to, aká som slabá.
,,Nič nedokážeš,“ šepká mi do ucha a ja len bezmocne padám. Chcem spadnúť a odísť z tohto sveta navždy. Zmierená so smrťou padám a zavieram oči. Zavriem ich tak silno, že mi až vyhŕkne pár sĺz. Zdá sa mi, že padám dlho. Otvorím oči a vidím, že stačí pár metrov a moja cesta životom sa končí. Zavriem oči a v tom sa zobudím. Sadnem si na posteľ celá prepotená a zistím, že to bol len znova sen. Sen, ktorý nemá žiaden zmysel. Sen, ktorý sa nikdy nenaplní. Pretriem si oči a obraz izby sa mi pomaly zjavuje pred očami jasne. Pozriem na mobil. Sú presne tri hodiny ráno. Prevrátim sa na druhý bok dúfajúc, že do rána moje sny budú pokojné.
,,Rony?!“
,,Áno?“
,,Vstávaj. Prídeš neskoro do školy.“
,,Mami, ešte chvíľku.“
,,Nie. Rony musíš vstať. Je už štvrť na osem.“
Ani neviem ako, ale z postele som vyštartovala ako riadená strela. Behajúc do kúpeľne som si spomenula na svoj sen. Tiež som behala. No tu som bola doma a tam v hustom tmavom lese oblečenom v čiernych šatách. Rýchlo som sa umyla, trošku namaľovala, obliekla a utekala do školy. Ako som sa ponáhľala, uvedomovala som si, že odkedy som mala ten sen všetko je zrazu iné. Niečo sa zmenilo. A to niečo bolo v mojom vnútri.
Cítila som sa bezmocná a bez akéhokoľvek znaku života. Cítila som sa akoby niekto vyrval z môjho vnútra to najcennejšie, čo môže človek mať. Dušu a srdce. Moje vnútro obliehala len prázdnota. Stratila som city a city zase stratili mňa.
Keď som bola pred školou bolo 7:55. Práve načas. Rýchlo som sa prezula a utekala do triedy. V triede už všetci sedeli na svojich miestach. Sadla som si na moju stoličku, vybrala potrebné veci a s hlavou sa oprela o lavicu. Môj dych bol rýchli ako keby som sa práve chystala zomrieť. Mysľou som sa sústredila na svoj dych a nevnímala nič naokolo. Jeden moment som mala pocit, že môj dych sa mení na hlas, ktorý mi opakuje, že nič nedokážem.
,,Mala by som sa ísť dať liečiť.“
,,Čo?“
Vtom som zdvihla hlavu a uvedomila som si, že som to povedala celkom nahlas.
,,Ale nič. Hovorím si len niečo pre seba.“
Rýchlo som povedala výhovorku, aby som zakryla to ticho v triede, ktoré nastalo po mojom vyhlásení o liečbe. Hodina bola nudná ako obyčajne. Potajomky som si dala slúchadlá do uší a počúvala pesničky, ktoré sa hodili na môj stav. Práve mi hrala pieseň od Dominiky Mirgovej s názvom Nová. Zbožňujem ju. Stále mi ukazuje, akým smerom mám ísť. Hrala som sa s perom a zrazu som niečo našla na mojej ruke. Bol to rez a bol celkom hlboký.
,,Do riti. Ako to, že som si to nevšimla?“
Zahlásila som potichu tak, aby ma nepočul profesor. Okolo rany som mala zaschnutú krv. Po chvíľke premýšľania bolo celé moje telo obliate potom. Spomenula som si na sen. Keď som sa potkla, tak som rukou prešla po ostrom konári. Pamätám si to. Bolo to presne na tom istom mieste. Odrazu som cítila ukrutnú bolesť v hlave. Musela som si ju na chvíľu oprieť o školskú lavicu. V hlave sa mi začali mihať obrazy. Nie všelijaké obrazy. Boli to obrazy môjho trápenia a bolesti.
,,Čo to so mnou je? Už nech to skončí! Dajte mi pokoj nech ste kto ste!“
Celá trieda v ten moment otočila hlavy smerom ku mne vrátane profesora. Cítila som sa ako človek, ktorého nikto nechápe, a ktorému nik nedokáže pomôcť.
,,Rony čo je to dnes s tebou? Odkedy som vošiel do triedy si úplne iná.“ Zahlásil profesor s prekvapivým výrazom tváre.
,, Ja, ja...mne je len kúsok zle.“ Vykoktala som zo seba nejasnú a nie veľmi presvedčivú odpoveď.
Presvedčivá či nepresvedčivá, profesor ju zhltol. Nerozumela som. Nerozumela som sebe a vlastne som nerozumela ničomu. Všetko to bolo ako na dráhe času. Ak človek neprejde danú dráhu zlomí ho to. Presne tak to bolo aj so mnou. Ak by som neprešla určitý úsek trápenia v mojom živote zabilo by ma to. A vtedy ma niečo napadlo. Odkedy som mala ten sen, stále len niekde behám. Behala som v sne, ráno do kúpeľne, do školy a dokonca aj pred všetkými, ktorí boli v mojej blízkosti. Ako keby som bola monštrum, ktoré sa chystá zabiť všetko a všetkých, čo sa mu pripletú do cesty. A to som nechcela. Nechcela som nikomu ublížiť, no predsa by som najradšej ublížila sama sebe.
