Ako čas plynul, spoznali sme sa úplne. Vedeli sme o tom druhom úplne všetko. Boli sme kamárati...neskôr tí najlepší. BFF ktorí vždy držali spolu. Aj keď..áno, chcel som viac. Nevychádzalo to tak ako som chcel, a po čase sme si obaja našli partnerov, ktorí nám to až tak neuľahčovali.. Už sme sa tak nestretávali, každý si začal pomaly ale isto žiť "svoj" život.
Nebolo to nič moc byť každý deň pri tej osobe, o ktorú si sa taký čas snažil a nakoniec to vzdal..
Po čase som sa s tým zčasti zmieril a chvíle smútku pomaly mizli, aj keď úplne nikdy nezmizli. Vravel som si: "Čo sa má stať sa stane a pokiaľ máme byť spolu, raz nás to k sebe samo odveje..." a dúfal som aby som bol raz šťastný.
