Z minulej časti:
"Nie, som v poriadku. Lenže môj priateľ... Bol operovaný, pretože ho postelili. Musím ho okamžite vidieť." plakala som ešte väčšmi.
O pár minnút som bola pred jeho dverami. Sedela som na vozíku pretože tá hnusná sestrička na tom trvala.
"Slečna Ava. Už nemusíte sedieť na vozíku, Sarah tu už nie je." usmiala sa na mňa.
"Ďakujem," povedala som "môžem ísť?" šepotom som sa opýtala.
"Samozrejme."
Pomaly som otvorila dvere.
Z pohľadu Justina: (pozn. autorky: konečne :DD)
Ležal som. Pozeral som do stropu. Kde je Ava? Otvorili sa dvere no mne to bolo jedno. Ava to nie je určite. TAk načo by ma to nalo zaujímať?
Spoza rohu vyšla ona. Moja. Malá. Milovaná. Ava!
"Ahoj." povedla až príliš potichu.
"Ahoj." povedal som jej s konečným úsmevon na tvári.
"Justin," rozbehla sa ku mne a objala ma "tak som sa o teba bála."
"Som v poriadku. Som tu pre teba princezná!" objal som ju naviac ako som mohol aby ma to nebolelo. Odtiahli sme sa od seba, no ona nás znova spojila. Tentokrát perami, jemne a pomaly. Naše pery boli nehybne spojené. Potiahol som ju za spodnú peru, čím som dosiahol že pootvorila pery. V tej chvíli moj jazyk vklzol do jej úst, začala spolupracovať. Nechceli sme sa od seba odtiahnuť no potreba dýchať bola silnejšia.
"Chýbal si mi." šepla.
"Aj ty mne kráska." znova som sa na ňu usmial.
"Justin," zamračil som sa. Zas Justin? No... Neriešim. "ako ej to medzi nami?" z jej očí sa dal vyčítať iba strach.
Z pohľadu Avy:
"Justin," zamráčil sa. Povedala som niečo zle? "ako ej to medzi nami?" bála som sa. Odpovede.
Pozrel na mňa a zavrel oči. Píp. Píp. Píp. Prístroje začali pípať. Kurevsky som sa začala báť. Slačila som na zvonček so sesterskej izby najmenej 1000 krát a rozbehla som sa na chodbu.
"Môj priateľ! Pomôžte mu!" Začala som nariekať.
"Doktora! Okamžite zavolajte doktora Simonsa!" kričala jedna zo sestier. Vyzeral tak zdravo a pokojne. Čo sa deje? Znova som sa po stene zviezla k zemi. kolená som si pritlačila k brade a rukami som si objala nohy. Sedela som tam v klbku len niekoľko sekúnd no zdalo sa mi to ako večnosť. Svet okolo mňa stíchol. Nič som nevnímala. Len som pozerala do blba a čakala kedy mi príde niekto povedať že zomrel. Vyšiel doktor z jeho izby a opýtal sa ma či som Ava Catren. Bezducho som mu prikívla.
"Povedali ste pánovi Bieberovi niečo... Ako to nazvať,škujúce?" opýtal sa ma doktor.
"Iba som sa opýtala ako to medzi nami je." odpovedal som s pohľadom stále kamsi do neznáma.
Doktor stál nado mnou a bol ticho.
"Tak mi to už kurva povedzte. Povedzte mi že je mŕtvy. Povedzte mi že odišiel preč za nasim dieťaťom. Že zomrel rovnako ako plod našej lásky." Takej lásky o ktorej nikto nevedel. Dokonca ani my dvaja.
"Slečna Catren. On žije. On je nažive. Len ho vaša otázka natoľko šokovala že odpadol. Už sa prebral. Žije aj naďalej. Možete ísť znova za ním."
"Aj tak mu nemôžem povedať nič podstatné lebo všetko by ho šokovalo." povedla som len tak mimochodom. Postavila som sa zo zeme a išla som znova za ním.
