Denník Gemmy Golňanovej

15.1. 2017

Dnešok začal celkom. Hneď ráno som sa s mamou išla prejsť. Poobede sme sa mali so spolužiakmi stretnúť v pizzerke. Mali prísť Danka s Vojtym, Tomi, Benji, Tina, Saskia, Paťa, Matias, Alex a Zuzka s Timkou. A ja samozrejme. Už som sa tešila a nemala som v pláne pokaziť si dobrú náladu. Keď sme sa ale po prechádzke vrátili domov, zazvonil mame mobil. A tento hovor mi pokazil celý deň. Mame volali z nemocnice. Povedala, že musí odísť a keď som sa jej pozrela do očí uvidela som vnich slzy a hneď mi to bolo jasné. Niečo s dedkom, že? Povedala som no ona na to nereágovalautrela si slzy a povedala len, že skrátka musí ísť.

Poobede som vôbec nemala náladu ísť so spolužiakmi na pizzu. Ale Alex ma prehovorila aby som išla. Nikomu som nič o babke ani o dedkovi nechcela povedať len jej, lebo to už vedela. Po asi trojhodinovom rozhovore sme usúdili, že je najvižší čas ísť domov. Alex, Zuzka a Timka ma išli odprevadiť. Zuzka s Timkou išli ešte nakupovať a tak a nami išli len chvíľu ale alex ma odprevadila až na autobusovú zastávku. Celý čas sme sa rozprávali o mojej babke a vymýšľali rôzne teórie o tom prečo si polícia myslí, že zabila profesorku Angelovú. Smiali sme sa na tom a moja dobrá nálada sa opäť vrátila.

Ale netrvala dlho. Keď som prišla domov uvidela som pri stole sedieť babku. Bola celá bledá a v očiach mala prázdny a chladný výraz, z ktorého sa nedalo nič vyčítať. Pri pohľade na ňu mi z tváre zmizol úsmev a dobrá nálada sa hneď vyparila. Oproti nej sedela mama. Oči a nos mala červené a pred sebou veľkú kopu vreckoviek. Hneď som k nim pribehla a vypytovala som, čo sa stalo. Dedo zomrel. Povedala babka ľahostajne akoby sa jej to netýkalo. Mama sa pri tejto vete znovu rozplakala a ja som ju len tuho objala. Do očí sa mi pri tom začali tlačiť slzy a o chvíľu som aj ja plakala.

Ahoj,
tak tu je ďalšia kapitola. Dnes trochu smutnejšia ale nenechajte si pokaziť náladu a usmievajte sa
😀😀😀