Úvaha o srmti

Nechutnosť života

Vraví sa, že jeseň jenajpochmúrnejšie obdobie. Niečo na to predsa len bude. Mal som zléobdobie... vlastne ono stále pretrváva. Začalo to správou o smrtiotcovho krstného otca. Bol piatok, prišiel som zo školy v dobrejnálade. Tešil som sa na večernú oslavu osemnástky môjhokamaráta. Najedol som sa a s kávou v ruke si sadol na stoličku zamôj písací stôl a notebook. Počítač sa zapínal a ja som sivychutnával si kávu. Vtedy prišla mama s tou správou. Ani neviemprečo sa ma to tak dotklo, až tak som ho zase nepoznal a keď mupred viac ako rokom diagnostikovali rakovinu každému bolo jasné žeinak sa to neskončí. To, čo ma na tom mrzí najviac je že sa toneskončilo skôr. Skôr ako stratil chuť do jedla kvôli liekom,skôr ako v noci nemohol spávať kvôli silným bolestiam, skôr akoho leukémia úplne rozožrala. Malo sa to skončiť skôr. Pre nehoto bolo vykúpenie. O pár dní, v pondelok, sa konal pohreb. Tak akotakmer každý v rodine bol aj on divadelníkom a tak na pohrebprišlo množstvo ľudí. Väčšinu z nich som nepoznal. Bola tuširoká rodina, priatelia, známi, kolegovia z divadla a tak ďalej.Obrad prebiehal a ja som mlčky sledoval ten zástup ľudí včiernom, s čiernymi dáždnikmi. Bolo to fascinujúce. Vtedy somdošiel k záveru že nechcem takýto pohreb. Napíšem testamentalebo poslednú vôľu ak chcete kde bude uvedené že nechcemtradičný pohreb. Nechám sa spopolniť a popol uložím do zeme.Bude tam hudba, dobré jedlo. Nechcem aby s dialo to čo sa dialo priotvorenej rakve na takomto pohrebe. Uplakané tváre okolo stojacich.Pohrebný sprievod sa v daždi pohol k vopred vykopanej jame dva krátdva krát jeden meter. Bolo to ako včera, keď som takto stál nadhrobom môjho starého otca. Myslel som na to a pripadalo mi ažneuveriteľné že už je to viac ako päť rokov. Vrátili sme sapráve z dovolenky, vystúpili sme z autobusu a šťastne kráčalipo chodníku. Vtedy to prišlo. Mal som dvanásť rokov. Nezvládolsom to. Šok a zúfalstvo ktoré prišlo bolo silnejšie. O to viackeď sa to stalo nečakane. Nič nenasvedčovalo tomu že to príde.Sedel som na chodníku a plakal som. Sám neviem koľko. Päť, desaťči dokonca dvadsať minút? Ľudia sa na nás pozerali. Mne sosestrou to však bolo jedno. Plakali sme. To bol prvý okamihzoznámenia sa so smrťou. Potom prišiel pohreb a ja som si sľúbilže nebudem plakať, neplakal som, nechápem ako som to moholvydržať. Svalstvo na krku a na tvári ma pálilo od vyčerpania azadržovania neutíšiteľného plaču. Tú bolesť cítim ešte dneskeď si na to spomínam. Prešli roky a ja som znovu stál len pármetrov od miesta kde som sa snažil udržať ten nezastaviteľnýplač. Výraz bezmocnosti. Výraz pochopenia že nemôžem ničurobiť aby sa to zlepšilo. Prešli roky a znovu som sledoval ženu,ktorá práve prišla o milovanú osobu v živote. Ona nedokázalaplač zastaviť. Asi sa o to ani nesnažila. Pršalo. Hrob sauzatváral a ona plakala tak silno že nedokázala stáť na nohách.Dvaja z jej synov ju preto držali. Každý z jednej strany. Sami pritom plakali. Nemohol som odtrhnúť zrak od toho desivého a pri tomtak fascinujúceho výjavu. Pohreb sa skončil a ja som bol rád žeto už nemusím znášať. To bolo v pondelok. Prešiel týždeň aja som pomaly zabúdal že sa niečo stalo. Pracovný týždeňprešiel do víkendu a mne zavolala starká. S uplakaným hlasom mioznámila že jej mam pred hodinou zomrela. Moja prababka. Spýtalsom sa jej či mám prísť. Povedala len že ak ju chcem vidieť.Nešiel som. Nechcel som vidieť osemdesiatosem ročné chladnúcetelo. S vpadnutými očami a kožou doslova iba na ostiach. Malamŕtvicu. Pred pár mesiacmi. Nikto nečakal že tu bude ešte takdlho potom. Toto ma položilo už úplne. Plne mi to došlo až vnedeľu kedy som pol dňa preplakal. Nie tak nad smrťou ale nadpocitom že sa na mňa všetko rúti a ja s tým nič nedokážemurobiť. Môžem to nechať len spadnúť na mňa a vyrovnať sa stým. Prišiel ďalší pondelok. Boli to prázdniny. Naozaj krásnejesenné prázdniny. Znovu, po týždni som tam stál a pozeral naten zástup. Toto bol menší pohreb no dotýkal sa ma samozrejmeviac. Mám chuť z týchto posledných týždňov a mesiacov zomrieť.Bol som sa prejsť. V nedeľu pred pohrebom prababky a premýšľalsom nad tým. Premýšľal som čo by sa stalo keby som to vzdal.Proste si povedal že to za to nestojí a odišiel? Čo by sa stalokeby som vzal nôž a...

10. novembra 2017