Vidím ho

Budík.

Pomaly od seba rozlepím viečka. Sú ťažké ako keby mi k nim v noci prikovali dve obrovské skaly. Pozriem sa na digitálne hodiny. 7:00. Desia ma tie čísla. 7:00. Mám z nich panický strach.

Nenávidím pondelky.

Odhrniem zo seba perinu a rozospato sa postavím. Studený svet. Túžim si ľahnúť naspäť. Ujsť z tohto miesta a ponoriť sa opäť do snov. Aspoň na chvíľu. Stačilo by desať minút. Možno päť. Ale viem, že by som zaspal.

Nenávidím vstávanie.

Postavím sa a uvidím ho. Stojí priamo predo mnou. Čaká na mňa. Vie, že ma má v hrsti. A že s ním nedokážem nič urobiť. Vyškiera sa mi. Uráža ma. Nejde ho ignorovať. Veľmi by som chcel, fakt prisahám. Veľmi.

Prejdem do kuchyne a rozospato otvorím hornú skrinku. Cereálie. Najjednoduchšie jedlo. Chcel by som si dať niečo iné. Možno by som ho tým aspoň trochu zneistil. Lenže nespravím to. Má ma v rukách. Vezmem do ruky balík a nasypem si ho do taniera. Zalejem mliekom.

Štartujem auto. Sedí vedľa mňa. Cítim, ako sa mi smeje. Cítim jeho smrad. Zaradím jednotku a pomaly vyjdem z garáže. Studený motor. Musím ísť pomaly. Osemdesiat po diaľnici. Nerobím to len preto, aby som si nezničil auto. Robím to preto, že mi to káže. Že to tak robím vždy.

Nenávidím túto cestu.

Schádzam z diaľnice. Už len pol kilometra. Stále vedľa mňa sedí. Tak rád by som ho zo seba striasol. Možno, keby teraz neodbočím doprava ako každý pracovný deň. Možno, keby idem rovno, odišiel by. Vystúpil by za jazdy a aspoň na chvíľu by som sa ho zbavil. Ale nespravím to. Nemôžem. Nemám na výber.

Zabočím k predajni stavebnín. Zaparkujem. Vystúpim.

Nenávidím túto prácu.

Elektronická dochádzka. To pípnutie ma ničí. Krčím sa pred ním. Každým pípnutím do práce mám pocit, akoby som bol nižšie a nižšie. A on sa nado mnou skláňa. Je stále väčší a väčší. Občas sa smeje. Občas len tak stojí. Ale ja viem, že sa aj tak smeje. Je to šialené, ja viem. Ničí ma to.

Odpočítavam minúty do konca. Do obednej prestávky. Nerobím to preto, že by som tú prácu nemohol zniesť. Robím to preto, že nado mnou stojí. A že ma núti odpočítavať minúty. Tak, ako som to robil pred týždňom. Pred mesiacom. Celý život čakám na obednú prestávku.

Kolegovia idú do reštaurácie hneď vedľa práce. Obedové menu. Lacné a dobré. Nechcem tam ísť. Viem, že tam bude. Kam inam by som ale šiel? Zakaždým tam chodím. Preto tam je. Čaká.

Nenávidím obedy.

Pripomínajú mi celý môj život. Pol hodinová prestávka, kedy sa porozprávam s kolegami. S priateľmi. Pol hodinu, aby som sa najedol a uspokojil základné potreby. Potom ďalšie štyri hodiny práce. Práce, ktorú nenávidím. Aký to má zmysel? Pol hodina života k ôsmim hodinám smrti.

Sadám do auta. Mám to za sebou. Vydýchnem si, keď si uvedomím, že zostal v práci. Nejde so mnou domov. Aspoň chvíľu tu nie je. Fyzicky. Ale cítim jeho prítomnosť. V poslednej dobe stále viac. Rastie.

Doma otvorím chladničku. Ruka mi skĺzne po vychladenej plechovke piva. Nie je pri mne. Potom si všimnem otvorenú fľašu vodky. Vezmem aj ju a sadnem si pred telku. Otvorím vodku. Napijem sa. Potom už len popíjam pivo.

Nenávidím alkohol.

Nie je pri mne. Občas sa obzriem, či ho nezahliadnem. Nie je tu. Ale cítim ho. Mám pocit, že nie je pri mne len keď pijem. Spočiatku to zaberalo. Alkohol ho odháňal preč. Najmä, keď som bol ešte s niekým iným. V poslednom čase ale už ani ten nezaberá. Nie je síce pri mne, no myslím naňho. Myslím, ako ho ráno uvidím, keď otvorím oči. O 7:00. Keď budem sedieť v aute. Celý čas, čo budem robiť v stavebninách. Aj na tom obede bude sedieť. Pri vedľajšom stole. Pozerať sa mi do taniera a dráždiť ma.

Najhoršie je, že ani neviem, kedy prišiel. Kedy som ho prvý krát uvidel. Spočiatku bol celkom malý. Nenápadný. Ani mi neprekážal. Hovoril som si, že to predsa nie je nič strašné. Zvyknem si na neho. Veď je to úplne v poriadku. Potom však rástol. A rástol. Teraz už nevidím nič iné len jeho. Lezie mi to na mozog. Nemám ale na výber.

Odpijem si z piva.

Alebo mám?

Nikomu som o ňom nepovedal. Zaujímalo by ma, či ho aj ostatní vidia. Podľa mňa áno. Ani oni sa ho však nevedia zbaviť. Všetkých, ktorých poznám. Všetci sú jeho otroci. Máme ale na výber? Môžeme s ním len tak zamávať? Vykašľať sa na neho? Zbaviť sa ho? Príliš sa bojíme, čo sa stane, keď ho opustíme. Nemáme ho radi. Nenávidíme ho. Ale je to istota. A ľudia potrebujú istoty. Čo keď bez neho bude horšie ako s ním? Môže byť ešte horšie?

Zaspávam o deviatej pri pive a nejakej sprostej televíznej relácii. S myšlienkami pri ňom.

Budík.

Otvorím oči. Odlepia sa od seba akosi ľahšie. Neviem, čím to je. Včera som toho dosť popil. Ležím na posteli. Ani neviem, kedy som sa sem dostal.

Stojí priamo predo mnou. Je ešte väčší. Zvláštne. Nemám z neho tak zlý pocit. Obídem ho a natriem si chlieb s maslom. To ho vyvedie z rovnováhy. Vidím mu to na očiach. Zdesene sa na mňa pozerá. Keby mohol hovoriť, vynadal by mi. Prečo si do pekla nedávam cereálie s mliekom?

Sadám do auta a idem rovno do práce. To ho trochu upokojí. Sedí vedľa mňa, no ja som spokojný. Zvláštne. Včera sa vo mne čosi zmenilo. Viem presne, čo ma dnes čaká. A on to cíti. Žeby sa blížil jeho koniec?

Nepípnem sa. Neskrčím sa. V rukách totiž držím zbraň. Teraz sa krčí on. Bojí sa. Aj napriek tomu ide stále za mnou a čaká. Usmievam sa. Mám namierené rovno do kancelárie šéfa.

Sadám si na stoličku priamo pred neho. Krátka konverzácia. Jednoduchá téma. Chcem ho zabiť, vysvetľujem. Šéf celkom nechápe. Netušil, že aj ja ho vidím. Že ma trápi. Zdal som sa tak spokojný.

Vyťahujem zbraň. Namierim na neho. Šéf len sleduje celú scenériu. Nie je z toho nadšený. Ďalšie starosti s odpratávaním tela. A hľadaním človeka, ktorý ho nepozná. Vždy sa taký človek nájde.

V hlave sa mi ozve výstrel. V momente, ako mu modrá atramentová guľka prevŕtala telo, pocítil som v sebe zvláštne uspokojenie.

Šéf pokrúti hlavou.

Neviem, čo ma čaká. Možno som ho nemal zabiť. Asi už nie je cesty späť. Zostáva mi dúfať. Trhá mi kútikmi, keď vidím, ako sa zvíja v bolestiach na zemi. Kto je teraz dole? Skrčený?

Vraciam šéfovi zbraň. Modré pero. Práve som podpísal výpoveď.