Prudko oproti nám zafúkal vietor.
Ja som spomalila zatial čo ma on ťahal smerom cesty.
Vždy ma drží hore, dlho do noci. Úlomky svetla zo záclony rozhádzané po izbe prázdnej a bez neho, to je to, čo mi z nej ostalo.
Prázdne hlavy, prázdne vrecká a hlavne prázdne duše. Fajčil vonku v zime na terase a celé nebo plné hviezd na chvíľku patrilo len jemu, preto sa ligotajú v jeho očiach.
Bol úplne ticho, premýšľal, kým na neho kývali jeho kamaráti z druhej strany cesty. Mlčal, nič nevravel, len pevne držal moju ruku, vždy vedel, čo bude nasledovať.
Vodopády zo sĺz a tanečné objatia, ako keby sme sa hojdali v letnom vánku, pritom fúkal silný vietor do našich chrbtov. Je to ako oheň a voda, tak teplé objatie v strede februára.
Nebol to hocijaký deň, je Valentín a hlavne sú to Jeho narodeniny. Vždy som verila, že to, akú máme povahu rysuje obdobie, kedy sme sa narodili.
„Január je studený a február je ľadový ako ty.“
A určite mal dôvod prečo takto zmrzol. Ale je v ňom niečo iné, tak isto ako by mal byť aj Valentín, výnimočné. Nie, je úplne šialený, a to je to, čo ma donúti milovať ho znovu a znovu. Mnohí len nechápavo krutili hlavami, nepochopili.
Park, trafika, ázijská reštaurácia, rybárske potreby. Okolo toho všetkého sme prešli bez slov. Nemuseli sme hovoriť nič. Obaja by sme vedeli, čo by sme povedali. Všetko z toho už bolo povedané. A čo nebolo, to hovoriť ani netreba, to obaja vieme.
Sme divný pár, pre vašu spoločnosť aj príliš divní. Nepotrebujeme nič, nikoho. Len sami seba. Spolu.
Teraz sedím v autobuse a vedľa mňa sa odohráva ten najsmutnejší západ slnka, aký som kedy videla. Ignorujem ho. Neutriem mu slzy lebo kto ich utrie mne? Dažďové kvapôčky sa spúšťali dolu oknami.
Ostatní jedli alebo sa rozprávali, niekto telefonoval, čítal, občas bolo počuť smiech alebo kýchnutie a mnohí sa proste len pozerali von oknom a premýšľali o všetkom možnom. Alebo možno len čakali, kým sa im ozve ich milovaná osoba. Veď je predsa Valentín.
Najzaujímavejšia vec v autobuse je pre mňa vlastne až za jeho oknami.
Postupom času svetlo vystriedala tma a milión svetiel sa mihalo a mizlo niekde ďaleko za autobusom. Bolo tam mnoho reštaurácií, kde sedeli zamilované páry, ale aj ľudia, ktorých obkresľovalo len svetlo z rôznych výkladov s rôznymi darmi od alebo pre ich blízkych. Kvety, bonboniéry, a myslím že aj zopár darčekov v krabičke a plyšákov.
Niekto bol šťastný, niekto smutný, a kým som nad tým rozmýšlala, veľmi rýchlo som sa vzďalovala jednému jedinému podstatnému človekovi.
Aké zvrátené, potichučky ma to zabíja a ja nemôžem nič robiť. Iba sedieť a vylievať si srdce
do
prázdnych riadkov.
Láska vás donúti cítiť sa tak zraniteľní.
YOU ARE READING
skôr, než pôjdem spať
Short Storyf l a s h b a c k y n a p a p i e r i nie je to podľa skutočného príbehu, ale môj skutočný príbeh
