Bolo, nebolo, v krajine neobmedzených rozhodnutí kde sa cez deň spalo a v noci tancovalo sme raz boli ja a ty, pamätáš si to?
Na podlahe ležal malý unavený námorník v modrobielom pruhovanom tričku s vreckom, v ktorom nemal nič, alebo posledný kúsok koláču. Spíš, asi si v tvojich snoch na vlnách šíreho oceánu, ležíš na horizonte hladiny slanej vody už odkedy obloha zbledla a východ slnka ju zafarbil nežným ťahom bledočerveným akvarelom. Plávajú ti očká farby ako obloha v lete a ja, sediaca vedla teba na zemi ti držím ruku. Nad oceánom vtáky lietajú po tej oblohe.
Len jednoduchým dotykom mojej ruky kotvím vedľa teba tvoj fiktívny svet plný pocitov a fantázie, ako kotva v nekonečných hlbinách šíreho oceánu sa utápam a klesám ku dnu v tvojej duši.
".. cítim sa ako v doku, keď si po mojom boku."
Na nose ti visel septum odrážajúci záblesky poobedného svetla, ktoré prenikali skrz zatiahnuté rolety a závesy. Slnečné lúče a vlnobitie.
Čím dlhšie som sledovala oči, v ktorých sa čím ďalej tým menej menila svetlomodrá s bielou takou ako letný deň vonku za oknom, tým viac bolo slnko vyššie a vyššie a tým viac som bola nižšie a nižšie až som dopadla - sama neviem či späť do reality alebo na spodok tvojej duše. Už som nebola tak vysoko a možno to bola záchrana pred tým, aby som sa z toho pohľadu na teba celkom nebláznila.
Napokon som pustila tvoju ruku a ty si odplával ďaleko za horizont a ja som ťa už nikdy necítila.
YOU ARE READING
skôr, než pôjdem spať
Short Storyf l a s h b a c k y n a p a p i e r i nie je to podľa skutočného príbehu, ale môj skutočný príbeh
